How To Love 6

26. listopadu 2011 v 13:17 | Lenik |  How To Love
Novinky nie sú, tak vám pridám aspoň toto Usmívající se
Ako na vás myslím, aby ste neklikli na blog zbytočne! Smějící se A vždy tu našli niečo nové Usmívající se.
Samozrejme, veľmi pekne ďakujem ♥ za komentáre a prepáčte, že Vás tak naťahujem Smějící se.
Nech sa ľúbi... Usmívající se
Jane nezabudla na rande! Mrkající




Potom odišiel.
Celý týždeň som odignorovala prácu. Liečila som sa iba preto, aby som v sobotu mohla ísť navštíviť Johnyho.

Sadla som si na lavičku, môj vlak domov odchádzal až o hodinu a pol.
"Johny.." pousmiala som sa na hrnček, ktorý pre mňa môj o 5 rokov starší brat vyrobil. Sám mi povedal, že byť znova dieťaťom sa mu páči. Schovala som si ruky do rukávov bundy, večer bolo chladno. Keď som si uvedomila, aký skvelý deň to bol, posmutnela som. Pri zvedavom prezeraní stanice som zazrela červený automat na kávu.
"Do kelu.." prehľadávala som si vrecká. Nemala som drobné.
"Môžem pomôcť?"
"Nie..." odvrkla som nejakému chlapíkovi, ktorý sa opieral o automat. Nepozrela som na neho, vedela som, že niekde tie drobné musím mať. Potom som však začula známe uchechnutie. Pomaly som dvihla zrak, padla mi sánka.
"To nie je možné!..." nadšene som povedala.
"To nie je možné, aby si si myslel, že som taká hlupaňa a myslela si, že toto je náhodné stretnutie!..." razom som zmenila nadšený tón na vražedný.
"Ty ma vážne sleduješ? Až sem!" nevedela som prestať na neho prskať. Ukazovákom som ho za každou vetou štuchla do ramena a on o krok ustúpil.
"Som tvoj šéf, musím sa o teba postarať..." chytil mi ten bodľavý ukazovák a začal mi ruku vykrúcať.
"Stačí, aby som začala kričať a ležíš na zemi s policajtovou zbraňou pri spánku.." pošepla som mu. Pustil ma a napravil si kabát.
"Chcel som vedieť, za kým ideš dve hodiny vlakom, keď máš byť doma a liečiť sa." vyčítal mi to.
"Si smiešny..." opäť som si sadla na lavičku.
"Prečo?" sadol si ku mne.
"Joe!" otočila som sa k nemu.
"Nemáš sa prečo o mňa starať! Pochop to..."
"Tak dobre, bol som zvedavý. Nič viac..." kývol plecami. Videla som, ako zablúdil očami na hrnček.
"Nepoviem ti to..." usmiala som sa.
"Vieš Jane, nechápem, ako si dokázala to, že o tebe vo firme nikto nič nevie. Vedia iba to, čo chceš, aby vedeli..."
"Musíš uznať, že som dobrá..." uškrnula som sa. Akoby to vzdal, postavil sa.
"Kam ideš?" zakričala som za ním.
"Som tu autom. Ak by si chcela ísť so mnou, jedine pod podmienkou, že mi povieš pravdu.." kráčal dozadu, avšak tvárou ku mne. Ten jeho úsmev.
"O chvíľu príde vlak. Mne to nevadí..." kývla som ľahostajne rukou.
"On je tu autom..." ľútostne som si povedala pre seba. Musí tam byť teplo. Striasla som sa zimou pri tej predstave tepla.
"Tak poď..." ozvalo sa za mnou. Rýchlo som sa otočila.
"Teraz si bola prechladená, môže sa ti to vrátiť, ak tu budeš mrznúť." prekrútil očami. Usmiala som sa a rýchlo si vzala tašku.
"Nič ti nepoviem..." upozornila som ho, keď sme kráčali k autu.
"Čo ak už všetko viem a chcem, aby si mi to povedala sama?" dvihol obočie.
"Ako si to myslel?" neodpovedal mi. Tak som nastúpila aj ja. Ticho sme sedeli a ani jeden sa veľmi nehýbal. Joe sa zamyslene díval na cestu, kým rukou si opieral hlavu o dvere.
"Tak dobre..." vydýchla som.
"Navštívila som svojho staršieho brata, je v liečebni.... protialkoholickej, protidrogovej. Bol úplne na dne, ale je mu už lepšie!" sama pre seba som sa usmiala. Mala som z neho radosť, vždy mám, keď prídem a doktorka mi povie, že je mu fajn.
"A čo tvoji...?"
"Rodičia?" spýtala som sa ho. Prikývol.
"Najprv odišiel otec, a potom nás opustila aj mama..." trpko som sa usmiala.
"Sľúbili sme si, že sa nebudeme starať o príživníkoch. Iba o seba navzájom. Tak sa starám. Platím mu liečenie, kým sám nepovie, že je už pripravený, vrátiť sa do normálneho života. Potom sa on postará o mňa...." znova som sa usmiala, ale so slzami v očiach.
"Prosím, nikomu to nehovor..." pošepla som mu. S citom v očiach prikývol. Tak zo mňa zosmutnel, hlavne jeho oči. Bolo mu to ľúto.
"Nevravela som ti to preto, aby si ma ľutoval. Veľa ľudí to má vo zvyku, tak si to radšej nechám pre seba. Hovorím ti to preto, lebo ti verím..." vydýchla som. Mala som to za sebou, uľavilo sa mi. Pustila som rádio, aby v aute nebolo to smutné ticho.
"Je tu príjemne teplo.." zobliekla som si bundu. Snažila som sa nadviazať rozhovor. Len zamyslene prikývol. Mala som mu čo povedať.
"Sústredíš sa vôbec na cestu, alebo stále myslíš na to, aká veľká chudera som?" protivne som povedala. Ani to ho neprebudilo, z toho tranzu.
"Ach Joe, týmto mi vôbec nepomáhaš...." povzdychla som si. Taký je život! Nie je všetko podľa našich predstáv.
"Jane, si hladná?" po chvíli sa ku mne ozval.
"Hurá, konečne rozvitá veta..." prekrútila som očami.
"Tak si?" prikývla som. Znova sme pri stole ticho jedli, pozorovala som ho celý čas.
"Stále platí ta ponuka na rande? Pretože som si vytiahla tvoje kľúče, takžé..." natiahla som. Objavil sa mu na tvári úsmev, dokázala som to!
"Vážne chceš ísť so mnou na rande?" dvihol obočie. Veľmi tomu neveril.
"Bude to pre mňa česť.." prikývla som. Bola som na neho veľmi milá! To sa musí uznať.
"Už teraz premýšľam, čo si oblečiem..." zasmiala som sa.
"Čo povieš, zajtra u mňa doma, varím..." pozrela som na neho.
"Takže ešte pred tým vyžeriem celú chladničku..." chcel byť vtipný. Vyplazila som mu jazyk.
"Umrieš od blaha, ktoré ti moje jedlo prinesie.." naklonila som sa k nemu a pošepla mu to. Nemala by som s ním flirtovať. Ospravedlnila som si to tým, že mal zlú náladu.

"To nemyslíš vážne!" zakričala som mu z balkóna. Pozrel prekvapene hore a akoby nič mi zamával.
"Nechaj ho v aute!" ukázala som na chlpáča, ktorého mal na rukách.
"Nemôžem ho nechať v aute samého!" kričal mi späť. Nadýchla som sa popremýšľala o tom. Ako trúba čakal na moje rozhodnutie. Dobre vedel, žeby som ho už nebola schopná poslať preč.
"Tak dobre!..." pohodila som rukami. Bolo to aj tak márne.
"Ahoj..." veselo pozdravil a vošiel dnu. Do rúk mi dal fľašku červeného vína. On ma teraz nezaujímal, čakala som na reakciu druhého návštevníka.
"Winston..." zapískal šéf a hneď sa objavil. Veľmi si ma nevšímal, začal mi svojím zvedavým nosom prehľadávať byt.
"Chvíľku to potrvá..." usmial sa Joe a dával si dole kabát. Odložila som kabát do mojej izby.
"Bude jesť aj .... on?" ukázala som na Winstona. Joe sa zasmial a zavrtel hlavou. Prekvapene pozrel na stôl. Áno, samochvála smrdí. Vyzeral dokonale, dala som si na tom záležať.
"Skoro ako romantická večera v reštaurácii..." poznamenal. Spanikárila som a spratala všetky sviečky, ktoré boli na stole a v obývačke. Naschvál som nechala zvyšné dve stoličky pri stole, aby to nevyzerala ako večera pre dvoch! Cítila som sa tak trápne!
"Môžeme ísť jesť, skôr ako nám to vychladne..." vydýchla som si. Bola som nervózna, stále som sa hrala s okrajom obrusu.
"Si v poriadku? Vyzeráš vystresovane..." pozrel na moje vlasy. Rýchlo som si ich uhladila, snáď už to bolo v poriadku.
"Ale áno, len mi záleží na tom, aby ti chutilo.." ľahostajne som povedala.
"Máš pekný byt.." zvedavo sa obzeral po nábytku.
"Vďaka..." vzala som mu tanier.
"Nájde sa miesto niekde pre dezert?" priniesla som tácku s čokoládovými mufinmi. Winston veselo zavrtel chvostom.
"Nechcete sa vy dvaja oficiálne spriateliť?" podvihol obočie Joe.
"Nech mi pošle žiadosť na facebook..." protivne som ho odbila. Zasmial sa a ďalej hádzal kúsky koláča tomu pojašenému psovi. Cez stôl som ich pozorovala, nevedela som odhadnúť, kto si to užíva viac.
"Tak to aspoň skús..." postavil sa rozhodne zo stoličky. Sadol si pred gauč na zem a jeho verný pes ho nasledoval.
"Riad čaká..." prešmykla som sa do kuchyne. Počula som ho za sebou, naštvane som sa otočila.
"Nenúť ma Joe, jasné? Čoho sa bojíš ty? Čo je ti nepríjemné?" prešla som do útoku. Hrdinsky sa zaškeril, že on sa ničoho nebojí.
"Ak by som ťa poslala medzi rozzúrený dav bez ochranky, určite by si bol nadšený..." znova som sa otočila k drezu.
"Jane, prosím. Winston kvôli tomu nespí, vie, že ho nemáš rada..." chcela som ho vysmiať.
"Joe, dosť..." naposledy som ho varovala. Ak ma vážne nechcel naštvať, mal by prestať. Začal mi pri uchu kňučať ako malé šteniatko.
"Hej..." odskočila som od neho. Pozrela som na Winstona, akoby na povel sklopil uši a oči sa mu zaleskli. Aj ja som zosmutnela. Joe mu niečo ukázal, prevalil sa na chrbát a zahral mŕtveho chrobáka. Obaja sme si k Winstonovi kľakli, naťahovala som k nemu ruku, aby som ho poškrabkala na brušku. Joe mi chytil ruku a spolu sme tak urobili.
"Nie je to až taký zlý pocit.." pošepla som.
"Ja viem..." usmial sa.
"Jane?" dvihla som zrak k nemu. Váhavo na mňa pozeral, chcel mi niečo povedať.
"Voda stále tečie, nezavrela si kohútik..." rýchlo som sa dvihla a urobila tak.
"Bol to skvelý večer..." podávala som mu kabát. Len som prikývla, už som nemohla vydržať tú atmosféru medzi nami. Od pohodového rozhovoru sa to presunulo k tichému, trápnemu usmievaniu.
"Ahoj..." zatvorila som za nimi dvere. Pozerala som na tie dvere a premýšľala, prečo ma do čerta nepobozkal. Zaslúžila som si to, aspoň za tú skvelú večeru. Utekala som rýchlo na balkón, aby som mu ešte zakývala.
"Joe..." naklonila som sa cez zábradlie. Stál opretý o nejaké auto, ktoré malo uprostred kapoty veľkú mašľu. Mal založené ruky, keď sa pozrel hore, jednou rukou pred sebou zaštrngal kľúčmi.
"To nie je možné..." vzrušene som sa nadýchla a rýchlo utekala dole.
"Nehovor, že to je..." udychčane som povedala.
"Tvoje nové auto..." usmial sa. Prešla som okolo auta, bolo presne ako to moje staré. Avšak čisté a s farbou, ako keď som ho kupovala.
"Joe vieš, že to nemôžem..." zamrzelo ma to. Chcela som to prijať a ako veľmi.
"Jane, neblázni, čo budem robiť s ďalším autom navyše?" kývol plecami. Neveriacky som sa zasmiala, bol to blázon.
"Čo mám urobiť..." premýšľala som.
"Ak premýšľaš o tom, čo urobiť, tak ti odporúčam vziať si tieto kľúče a možno ma objať?" podvihol obočie s otázkou v očiach.
"Je to skvelý spôsob, ako si kupovať zamestnancov..." vzala som si kľúče a objala ho.
"Ďakujem..." mäkko som mu pošepla.
"Za málo..." znova sa na mňa usmial. Dívala som sa na kľúče v mojich rukách, keď odchádzal. Dlho som tam ešte ostala stáť ako socha.

V nasledujúcej časti sa dočítate:
"Joe..." chytila som sa jeho ruky. Pozrela som na neho, zvážnel, videl, že mi nie je najlepšie. Nachvíľu som stratila vedomie, keď som si znova uvedomila, kde som, Joe ma vystrašene ovieval uterákom a ja som bola na zemi.
"Zbav ma prosím toho korzetu.." zachrčala som. Posadil ma a trhol mnou. Dostavila sa úľava. Zhlboka som sa nadýchla, znova a znova. Dal si dole bundu, obliekla som si ju a zvyšok tej látky som odhodila do kúta šatne.
"Poď..." pomohol mi postaviť sa.
"Si v pohode?" pozeral mi do očí. Tak lekársky.
"Teraz už áno...." nadýchla som sa a utrela si slzy, ktoré si našli cestičku von. Každý nádych ma bolel, rebrá som mala také stlačené akoby ma nasilu prepchali odpadovou rúrou.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Andy Andy | Web | 26. listopadu 2011 v 15:30 | Reagovat

Jáááááááj :-D Tak to je husté, jsem zvědavá, kdy se konečně prolomí ty ledy :D Honem další díl, sem napjatá!!! :D

2 Romča ♥ Romča ♥ | Web | 26. listopadu 2011 v 16:16 | Reagovat

a tak čo ti poviem... aj u nám bolo po rodičku srandy kopec :D :D teda ako sa to vezme :P mama na mňa nabľačala tak ako ešte nikdy :/ :D ale to bolo tak že keď som prešla zo školy tak som jej povedala že som dostala 4 a 5 z fyzi, vtedy začala a o hodinu bolo rodičko tak sa to tak nejako prepojilo :D :D

3 Wewu>>lína ! Wewu>>lína ! | Web | 26. listopadu 2011 v 17:03 | Reagovat

Och, to je úžasnýýý!!! :D :D
Hoonem dááále, nemůžu se dočkat! :-)

4 nin nin | 26. listopadu 2011 v 18:02 | Reagovat

Krásný jako vždy.

5 Domi* Domi* | Web | 26. listopadu 2011 v 21:41 | Reagovat

Totálně to žeru ! Co nejdřív další ! :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama