How To Love 5

23. listopadu 2011 v 20:58 | Lenik |  How To Love
Ďakujem veľmi pekne za komentáre ♥ Milujem vááás ♥ ♥ ♥
Tak tu je ďalší diel, snáď sa bude páčiť a na konci vás čaká prekvapko :)





"Niečo také..." zakoktala som. Musela som súhlasiť, keď ma Marko pozval na večeru, aby sa prestali v štúdiu šíriť tie klebety. O mne a Joeovi, jedine tak som všetkým dokázala, že som sa s ním nezaplietla.
"Spomínala si, že žiadne rande sa konať nebude..." poškrabal Winstona za ušami.
"Áno, ale zmenila som názor..." kývla som plecami.
"A..." odmlčal sa.
"Ideš von s Markom?" ďalej vyzvedal. Nevšímala som si tých jeho otázok, pomaly som približovala ruku k bránke. Winston sa oprel prednými labkami o železné dvierka.
"Kam idete?"
"Neviem...." hypnotizovala som toho psa. Len ma neuhryzni, len ma neuhryzni...
Keď som už cítila ako mi fučí na ruku, zavrčal. Najprv som rýchlo zacúvala a potom sa rozutekala preč.
"Jane!" kričal za mnou Joe.
"Vážne sa ponáhľam..." len som mu zamávala.


"Čaká ťa a nemá príliš dobrú náladu.." precedila cez zuby Johana a kývla hlavou k dverám. Meškala som. Ale nebola to moja vina! Môj taxík sa dostal do zápchy. Daždivé ráno všetkých prekvapilo a spôsobilo aj veľa dopravných nehôd.
"Prečo si ma nekryla?" vyčítavo som na Johanu pozrela. Prehrabla som si v mokrých vlasoch a zaklopala.
"Choď, choď..." šepkala Johana.
"Meškáš..." to bolo prvé, čo z neho vyliezlo. Radšej som mlčala a len tam stála. Otočil sa ku mne na stoličke a prehliadol si ma. Prečo sa tak čudoval? Veď cez veľké okna svojej kancelárie videl, že leje ako z krhly. A taxík nesmie parkovať na firemnom parkovisku, tak som musela veľkú časť trasy od taxíka ku dverám prebehnúť.
"Prepáč-te..." kajúcne som povedala. Zatváril sa, že moje ospravedlnenie nepomohlo. Ako som nenávidela tú jeho rozmarnú povahu.
"Tak ste ma videli, môžem sa vrátiť do práce?" založila som rukami. Bol to krycí manéver, chcela som sa zahriať.
"Áno..." podráždene povedal a ja som nezaváhala a vypadla z kancelárie.
"Prečo je taký podráždený?" spýtala som sa Johany, čakala ma pred kanceláriou.
"Neviem, už ráno tu napochodoval ako naj*baný motýlik..." na to som sa začala smiať.
"Aké bolo rande s Markom?" jej oči nabrali ten zvedavý odtieň.
"Niečo úžasné!" zvýskla som. Keď som si na včerajší večer spomenula, už mi nebola zima.
"Tak hovor! DETAILY!"
"Myslela som si, že ma vezme niekde do baru huličov..." napäto mi prikyvovala.
"On ma však vzal do krásnej talianskej reštaurácie..." dojato som povzdychla. Johana sa rozplývala, so zasnívaným pohľadom si to asi predstavovala.
"A tancovali sme spolu..."
"Tancovali?" neveriacky zopakovala, len som zasnene prikývla.
"A čo BOZK!" zjačala.
"Pšššt..." pricapla som jej ruku na ústa, z kancelárie vyšiel šéf.
"Bolo to to najlepšie kamarátske rande, aké som kedy zažila..." na to Johane padol úsmev. Celý večer bol super, avšak nič nepreskočilo. Dlho sme sa s Markom rozprávali, máme toho veľa spoločného, ale ja nie som jeho typ a on môj. Ako kamaráti si budeme rozumieť viacej.
"Kamaráti? Muž a žena nemôžu byť kamaráti..." konštatovala pohŕdavo Johana. Nechala som ju v jej klamlivej predstave. Môj čas pre lásku ešte neprišiel.


"Môžem?" strčila som hlavu do dverí. Vyčkávala som na chodbe, šéfa nikde. O tomto čase vždy chodieva na obed. Dnes nie je hladný?
"Poď..." nudným tónom povedal. Aj keď nemal dobrú náladu, musela som. Potrebovala som zálohu na auto, kým mi poisťovňa vyplatí peniaze za to staré - zničené. Každodenné jazdenie taxíkom bol pre mňa luxus.
"Chcela by som ťa o niečo požiadať..." opatrne som začala. Sadla som si na stoličku a sledovala jeho výraz tváre. Dvihol obočie a rukami sa oprel o stôl.
"Som samé ucho..." natiahol ústa do úsmevu. Nebol to však úsmev, iba bezvýznamná mimika. Niečo nacvičené.
"Já..." zakoktala som sa.
"Jane, ak chceš voľno, tak na to vopred zabudni..." vstal a obliekol si koženú bundu, ktorý mal zavesenú na stoličke.
"Vlastne som ťa chcela požiadať o nadčasy. Zabudni na to. Bola to hlúposť...." tiež som sa postavila. Moje kroky smerovali na personálne. Existujú zamestnanecké pôžičky, to bude riešenie.
Strčila som kľúč do zámky a otvorila dvere. Nohou som zatvorila dvere a povedala si konečne doma. Prešla som chodbou k mojej izbe, všade bolo ticho. Bolo počuť iba moje šuchtajúce sa nohy. Sadla som si za stôl a otvárala účet za účtom.
"Bude to tesné, ale vyjde to.." prikývla som si. Bola to utešujúca správa. Unavene som si podoprela hlavu. Musela som ísť spať. Aj keď je sobota, nastavila som si budík na šiestu, o siedmej som musela byť u pani Hitsovej a strážiť jej syna.

V pondelok ráno som znova išla do práce. O trochu viac bez nálady, chorá, nevyspatá. Hitsovej syn mal chrípku, pochválila som ho... je dobrý bacilonosič.
"Chcel si ma vidieť?" znela som ako... ako keď máte zapchatý nos a nemôžete cezeň dýchať. Položila som pred neho kávu. Tú svoju som ešte horúcu sŕkala, dúfala som, že mi trocha pomôže. Prekvapene na mňa pozrel. No čo? Nemôžem mu doniesť kávu?
"Ide o toto..." postavil sa a sadol si na stôl predo mňa. Pozrela som na tlačivo na schválenie pôžičky.
"Ja... ja..." naprázdno som otvárala ústa.
"Máš finančné problémy Jane? To preto si v piatok za mnou prišla?" prekvapene som zažmurkala.
"Nie..." postavila som sa. Bolo mi to nepríjemné. To ako nado mnou sedí a pýta sa dosť citlivo.
"Nie, všetko je v poriadku..." otočila som sa mu chrbtom. Rýchlo som hľadala dobrú výhovorku, ktorú mu poviem.
"Tak prečo žiadaš o pôžičku..." povzdychol si.
"Nové prsia.... dovolenka... náročný milenec..." zavrtela som hlavou nad týmito absurditami.
"To nie je tvoja vec..." choro som povedala. Nemala som príliš náladu a on mi ešte viac nakladal. Tento týždeň môžem na opatrovanie zabudnúť.
"Hej..." chytil ma za lakeť.
"Sme priatelia, na toľko dobrí, že mi môžeš povedať, čo sa deje..." otočil si ma tvárou k sebe.
"O nič nejde Joe. Potrebujem peniaze na nové auto, kým mi poisťovňa vyplatí peniaze. To je všetko..." kývla som ramenami. Pravda bola vždy to najlepšie. Odkašľala som si stranou, znelo to hrozne.
"Vidíš? Žiadna dráma, všetko je tak, ako má byť.." usmiala som sa. Viac ako rok zvládam starostlivosť o samú seba. Nemôžem si sťažovať. Je to sila zvyku.
"Fajn..." podozrievavo si prehliadal moju tvár.
"Choď domov, takto si pravdupovediac k ničomu, iba roznášaš bacily medzi nás." pricapol mi ruku na čelo.
"Je mi fajn.." natiahla som protestujúc.
"Povedal som..." výhražne povedal. Odprevadil ma k dverám a sledoval ma, až kým som nenastúpila do výťahu.
"Hej Jane.." zastavil ma pri východe Ed. Pracuje ako poslíček. Je ten typ človeka, čo vie všetko o všetkých, pretože pozná všetkých, lebo s nimi pracuje.
"Šéf sa na teba vypytoval. Nielen mňa. Ak si mu niečo vyviedla ako naposledy, tak si dávaj pozor.." pošepol mi. Nechápavo som prikývla a šla ďalej. Lepili sa na mňa samé problémy. O tomto som fakt nič nevedela. Vo vrecku mi začal zvoniť mobil. Bolo už načase, aby zavolal.
"Halo?" ozval sa do telefónu.
"Ahoj Johny..." ozvala som sa.
"Chcel som sa spýtať.." zaváhal.
"Jasné, že cez víkend za tebou prídem..." skočila som mu do reči. Znova som si odkašľala.
"Znieš hrozne..." uchechtal sa.
"A to si ma ešte nevidel..." potiahla som nosom.
"Mám ťa rád sestrička..."
"Aj ja ťa mám rada. Pa." zložila som. Otočila som sa, keď mi niekto poklepal po pleci.
"Čo tu ešte robíš?" preľakla som sa. Chytila som sa za srdce, bilo mi ako o život.
"Čakám na taxík..." odvrkla som mu. Správal sa ako pes. Ľutovala som, že som sa dnes vôbec dotrepala do práce.
"Zruš ho, ja ťa odveziem..." rozkázal. Tak a moja trpezlivosť pretiekla cez okraj pohára.
"Uhni..." strčila som do neho a rýchlim krokom ho predbehla. Stopnem si iný taxík.
"Jane! Hej!" vykrikoval za mnou, kašľala som na neho.
"Prepáčte, prepáčte..." ľudia na ulici sa mi museli vyhýbať. Kráčala som tak rýchlo a tak nahnevane, že som dosť veľký kus cesty domov prešla pešo.
"To nie je možné..." veľkým oblúkom som sa mu vyhla. Jeho krásne auto sa vynímalo pri vzhľade môjho činžiaka.
"Čo to robíš Jane?" nahnevane rozhadzoval rukami. Neprestal robiť scénky ani dnu v činžiaku. Nemala som ho vpustiť dnu. Po schodoch som vybehla hore na svoje poschodie.
"Jane!" zvrieskol a schmatol ma, vyzerala som ako jojo. Vrazila som do neho a znova sa odrazila.
"Pusť ma!" zúfalo som zaprosila.
"Čo som ti urobila? Vidíš, že sa necítim dobre a správaš sa ku mne ako ku vrahovi. Prečo si sa na mňa všetkých vypytoval?" aj keď som nechcela, rozcítila som sa. Teplé slzy mi začali tiecť po zmrznutých lícach.
"Inokedy by som bez problémov zvládala to tvoje správanie, teraz sa naozaj cítim zle. Tak odíď. Prosím..." vzlykala som. Do vreckovky som vypúšťala všetky vzlyky. Nepozrela som na neho, cez slzy by som ho aj tak veľmi nevidela. Zazrela som len ruky, ktorými si ma k sebe pritiahol. Bola som o niečo nižšia, takže som presne zapadla do jeho náruče.
"Prepáč..." ticho pošepol. Vzal mi kľúče z rúk a otvoril moje dvere.

V nasledujúcej časti sa dočítate:

"Nič ti nepoviem..." upozornila som ho, keď sme kráčali k autu.
"Čo ak už všetko viem a chcem, aby si mi to povedala sama?" dvihol obočie.
"Ako si to myslel?" neodpovedal mi. Tak som nastúpila aj ja. Ticho sme sedeli a ani jeden sa veľmi nehýbal. Joe sa zamyslene díval na cestu, kým rukou si opieral hlavu o dvere.
"Tak dobre..." vydýchla som.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 mileyfan-blog mileyfan-blog | Web | 23. listopadu 2011 v 21:05 | Reagovat

zaujímavé

2 kristina kristina | 23. listopadu 2011 v 23:17 | Reagovat

ty nas tak natahujes! Uz sa neviem dockat dalsich casti, je to uzasne a uplne sa vzivam do pribehu

3 nin nin | 24. listopadu 2011 v 0:09 | Reagovat

On je roztomiloučkej :-D.

4 Wewu>>lína ! Wewu>>lína ! | Web | 25. listopadu 2011 v 19:07 | Reagovat

ÚÚžasný dílek, četla jsem to už včera, ale nebyl čas napsat koment.
Jako vždycky se skvěle pobavím, když to čtu...A Joe se o ni nějak moc zajímá..
Hoonem dááále!! :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama