How To Love 3

15. listopadu 2011 v 20:08 | Lenik |  How To Love
Tak tu je ďalší diel...
Ďakujem veľmi pekne za komentáre, nemyslela som si, že sa Vám to bude páčiť ♥
btw. ten blog.cz dokáže niekedy poriadne nasr*ť :-)



"Jane..." myslela som si, že sa okolo neho prešmyknem bez toho, aby si ma všimol. Odvtedy ako "zmizol" bodovač a my sme "oplakali" jeho smrť, si na mňa Joe dával extra pozor. Ani raz som nešla domov skôr, obednú prestávku mala ako ostatní 30 minút, dokonca si zo mňa urobil osobnú slúžku.
"Áno?"
"Vieš s tým narábať?" hodil mi fotoaparát. Nebol to obyčajný digitálny fotoaparát, ale zrkadlovka, ktorá mohla stáť viac ako pár stoviek dolárov. Neučili ho, že sa takéto drahé veci nehádžu?! Prikývla som nechápavo.
"Tak fajn..." spokojne sa usmial.
"Budeš na blížiacej sa párty fotografka..." klesol mi úsmev. Vykročil dopredu, bez možnosti súhlasiť - nesúhlasiť.
"A ak mám iné plány? Párty nie je v čase pracovnej doby...." s úsmevom sa na mňa otočil.
"Musíš tam ísť..." so sladkým úsmevom no jedovatým prízvukom dodal.
"Neznášam ho!" zavrčala som.
"Bude tam veľa známych a slávnych ľudí, ktorých som pozval, takže sa nemôžeš sťažovať..." vykladal si a ja som kráčala krok za ním. Napodobňovala som ho a každý na chodbe sa z toho zabával. Bol do seba taký zahľadený, že to ani nezbadal. Nastúpili sme spoločne do výťahu, konečne prestal blábosiť.
"Teraz pôjdeš ku mne domov a nakŕmiš môjho psa. Ja by som to nestihol. Mám stretnutie..." pozrela som na neho ako na blázna. Po tom, čo som sa vlámala do jeho kancelárie a on o tom dobre vedel, mi dáva kľúče od jeho domu?! Blázon....
"Čo sa deje?" usmial sa na mňa a stále držal v rukách kľúče.
"To mi FAKT dávate kľúče od vášho domu?" nastavila som dlaň. Určite to z jeho strany bude žart.
"Áno..." prikývol.
"Vlastne nemôžem..." stiahla som ruku. Veď ja sa psov bojím! Z toho šoku, ako mi dôveruje, som si to najprv ani neuvedomila.
"Prečo?" absurdne sa zatváril.
"Dajte mi hocijakú inú prácu..." tvrdohlavo som zavrtela hlavou.
"Nie, potrebujem, aby si šla nakŕmiť môjho psa. Nič iné, iba toto..." nahnevane povedal. Asi som ho pekne vytáčala.
"NIE! Nepôjdem..." založila som rukami. Bolo mi to ľúto, no toto želanie som mu nemohla splniť.
"Povedz mi jeden normálny dôvod, prečo nemôžeš ísť..." nervózne zavrčal. Potom sa zasekol a asi mu to došlo.
"Bojíš sa psov?" nálada mu prudko stúpla. Len som prekrútila očami.
"Kto mlčí, ten svedčí..." uškrnul sa.
"Pozri Jane... Winston je fakt mierumilovný pes. Najhoršie, čo ti môže urobiť je, že ťa uhryzne do tvojho rozkošného zadku.." vyplašene som na neho pozrela. Pozastavila som sa na dvoch veciach: že ma môže uhryznúť a že povedal, že môj zadok je rozkošný.
"Nie, nie, nie!" protestovala som.
"Okey, len som žartoval!! Len som žartoval!" snažil sa ma upokojiť. On sa mi smial. Vysmieval sa mi. Zabával sa na mne!!!!
"Najhoršie čo ti môže urobiť je, že ťa celú oslintá, kým mu nasypeš granule do misky, pretože bude určite veľmi hladný..." aj tak som mu neverila. Výťah cinkol, boli sme na prízemí.
"Takže..." vtisol mi kľúče do rúk.
"Veľa šťastia..." vytlačil ma von z výťahu. Otočila som sa na neho a zagánila na neho.
"A už sa nemusíš vracať! Môžeš ísť domov! Kľúče mi vrátiš zajtra!" veselo mi zakričal.

"Haló?" prehltla som veľkú hrču v hrdle. Rýchlo som vošla dnu a zatvorila dvere. Započúvala som sa, všade bolo ticho.
"Ešte ho mám pohľadať! Super!" zanadávala som si nahlas aj v duchu. Toto mi robil napriek!
"Psíček? Kde si?" opatrne som pokračovala do obývačky. Mohol ma brať ako zlodeja a niekde číhať.
"Winston?" zvolala som a čakala so strachom.
"Nevravel, že musím vidieť ako je. Stačí ak to tam nasypem a moja úloha je splnená...." povedala som si a tak aj urobila.
"Bože, diétna strava pre psov..." čítala som obal 7 kilového vreca granúl. Chudák pes, misku mal takú malú, že vyzerala skôr ako popolník, nie ako miska na žrádlo. Všetko som vrátila na pôvodné miesto a rozbehla sa k vchodovým dverám. Naozaj som sa bála, že na mňa ten pes z odniekiaľ vyskočí. Nevšimla som si jeden schodík hneď na začiatku chodby, aká som bola dlhá tak som sa vystrela na drevenej dlážke. Musela som stratiť vedomie, keď som otvorila oči, pozerala som na biele psie laby.
"Ááááá...." skríkla som. Winston sa rovnako vyplašil ako ja.
"Au..." zaplakala som a chytila si boľavú hlavu. Avšak aj ruka, ktorou som si chytila hlavu ma bolela. Dvihla som sa a rýchlo vypadla preč.
"Výborne..." obzerala som si v zrkadle hrču na čele. Aj jemný dotyk ma bolel. O obviazanej ruke som ani nehovorila. Takto som mala ísť do práce? Potešilo ma to...
"Vaše kľúče...." zamumlala som a hodila kľúče na stôl. Ofinou som si skryla hrču ale aj tak som pozerala radšej do zeme.
"Jane! Počkaj..." zastavil ma pri dverách. A to som už mala ruku na kľučke! S nevôľou som sa otočila, bol za mnou.
"Pozri sa na mňa..." dvihla som hlavu, rozšírili sa mu oči. Očami klesol na moju ruku.
"To Winston? Nevšimol som si nikde v dome krv. Bola si s tým na pohotovosti?" začal rýchlo rozprávať, bolela ma z neho hlava.
"Nie, nie je to tak. Zobudila som sa na dlážke, musela som spadnúť, keď som utekala preč. Nepamätám si veľmi, čo sa stalo. ..."
"A prečo si utekala?" zasmial sa.
"Ak už nič nepotrebujete..." urazene som sa otočila a zmizla za dverami. Keď som kopírovala texty piesní pre vokalistov, znova za mnou ten tupec prišiel.
"Počul som, že nie si v pohode..." oprel sa o stenu vedľa kopírky.
"Johana preháňa ako vždy, keď má malý prísun sacharidov... Nemusíte mať pocit viny..." nervózne som povedala. A stlačila zelené veľké tlačidlo. Ukazovák mi však smeroval vedľa. Absurdne som sa usmiala pre seba a skúsila to znova. Znova som nestlačila to zelené tlačidlo, hoci som to chcela a pozerala na neho. Šokovane som pozrela na Joea. Bol rovnako šokovaný.
"Ide sa do nemocnice..." schytil ma za ruku a pravdupovediac som bola rada.
"Myslím, žeby si nemala spať! Ak máš otras mozgu..." štipol ma do ramena.
"Au!" sykla som.
"Mne sa veľmi chce spať..." zavrela som oči.
"Jane!" znova ma štipol.
"Dobre, dobre, už nezatvorím tie oči!" ubezpečila som ho. Spokojne prikývol. Nechali nás dosť dlho čakať v ordinácií na výsledky.
"Ak človek umiera, mal by sa k všetkému čo spravil, priznať, nie?" pozerala som do plafónu. Nechcelo sa mi veľmi ležať no ani sedieť. Chcelo sa mi spať. A to bolo jediné, čo som nemohla.
"Ty neumieraš, no aj tak by si sa mi konečne mohla priznať, že to ty si ukradla ten bodovač..." na to som sa zasmiala.
"Ja som to vedel..." povedal si pre seba. Neveriacky na mňa pozrel.
"Ak sa vyliečim, vyhodíš ma pre to?" pomaly som sa posadila.
"Nie, aj tak to bola hlúposť. Odporúčali to v knihe o manažérstve..." pomohol mi zoskočiť dole. Tým ma zaujal. Chcel byť dobrý šéf. Veľmi sa mu to nedarilo.
"Prečo som mala dva čierne body?" na oko urazene som na neho pozrela.
"Tak..." vošiel dnu lekár. Obaja sme na neho pozreli.
"Je to slabý otras mozgu ako som prepokladal..." vzal do rúk pero, ktorým mi zasvietil do očí.
"Príznaky zmiznú bez liečby, avšak neodporúčam šoférovanie a práce, ktoré si vyžadujú pozornosť. Napr. krájanie zeleniny. Ľahko by sa mohlo stať, žeby ste sa o pár hodín vrátili a prijal by vás kolega chirurg..." zasmiala som sa spolu s ním.
"Veľa oddychu a žiaden stres..." žmurkol na mňa.
"Ďakujem.." potriasla som si s ním ruku. Bol taký milý, že mi ju pobozkal.
"Teraz už môžem spať?" spýtala som sa Joea. Boli sme v aute na ceste ku mne domov.
"Myslím, že najbližších 12 hodín nie..." vážne povedal. Ja som si už po stýkrát zívla.
"Ďakujem za všetko..." zastavil pred mojim činžiakom.
"Ak sa ti bude chcieť spať, tak mi zavolaj..." prikývla som.
"Zvládnem to..." silácky som sa usmiala.
"Bývaš sama?" bola to divná otázka, no prikývla som.
"Radšej sa mi hlás každú hodinu..." ustarostene povedal. Nemusel si robiť starosti, ja som už svoj plán mala: dám si studenú sprchu, silnú kávu a pustím si strašidelný film, po ktorom sa mi určite nebude chcieť spať.
"Vieš, stalo sa to v mojom dome, takže..." jasne to dovysvetľoval.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 kristina kristina | 15. listopadu 2011 v 20:31 | Reagovat

milujem tuto poviedku,je proste uzasna uz sa tesim na dalsi diel.joe je ku nej mily

2 Domi* Domi* | Web | 15. listopadu 2011 v 20:42 | Reagovat

Je roztomilé, jak o ní má strach ! :)
A těším se na další :)

3 Andy Andy | Web | 15. listopadu 2011 v 21:05 | Reagovat

Jéééééééééééé :D No, Joe se pěkně stará, jen tak dál :D Jsem zvědavá, kdy se konečně pořádně prolomí ledy :D Honem další dílek :-)

4 Wewu>>lína ! Twé Affs! ;) Wewu>>lína ! Twé Affs! ;) | Web | 16. listopadu 2011 v 18:35 | Reagovat

oooo, bobina si ještě udělala úraz, přitom Winston je takové sladké bábetko :D
ÚÚÚžasnéééé, honem dáále xD

5 nin nin | 16. listopadu 2011 v 19:54 | Reagovat

Jsou to zlatíčka :-).

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama