Leden 2011

Okašlané

2. ledna 2011 v 17:14 | Lenik |  Okašlané
Tu je tá jednodielovka od Lenik :)) Prepáčte ja som včera zabudla :D :D
Straaaašne sa mi to páááči :D Mega!!!! :D
čím viac komentov tým lepšie :* :*


"Zvyšok je váš..." taxikár sa potešil 10-tim dolárom navyše. "Som doma..." povzdychla som. Prešla som očami celý náš veľký dom, skoro som zabudla ako vyzerá. Zazvonila som u veľkej brány, ktorá sa automaticky otvorila. "Slečna Emily! Vitajte doma..." objala ma naša domáca. V našej rodine sa v živote nepoužilo slovo slúžka. Otec nám tvrdo vtĺkal do hláv, aby sme si ľudí vážili. Bol najlepším otcom a vzorom pre mňa a sestru. "Rada ťa vidím Glória..." usmiala som sa. "Vyzeráte nádherne! Je dobré, že ste sa už vrátili, chýbali ste nám, veľmi." milo sa usmiala. "Kde sú všetci?" "Vaši rodičia nie sú doma, slečna Valéria je von s priateľmi..." zobrala mi tašky. "To nevadí, o to to bude väčšie prekvapenie.." prešla som do obývačky. "Mama znova menila nábytok.." pousmiala som sa. Sadla som si na gauč a čakala. Keď som začula ako sa otvárajú dvere, vystrelila som rovno im naproti. "Prekvapenie!" vyskočila som z rohu. "Panebože..." chytila sa mama za srdce. Škodoradostne som sa zasmiala. "Zlatko..." vystískal ma otec. Držal ma vo vzduchu a drvil ma. Musela som mu veľmi chýbať. Keď ma položil na zem, ujala sa ma mama. Celú si ma prehliadala, asi zisťovala, či mám všetky končatiny.
"Čo si si urobila s vlasmi?" chytila mi pramienok vlasov. "Nepáči sa ti hnedá?" pozrela som na ňu. "Nie, len som si už zvykla na tú ohnivú červenú.." zasmiala sa. Pred očami mi prebehol výraz mami, keď som prišla od kamošky s novým lookom. "Prečo si sa vlastne vrátila?" "Ak chceš, stihnem ešte posledné lietadlo späť..." akože som sa znova balila. "Nie, nie, už nikam neodídeš..." schytila ma a znova ma objímala. "A čo to máš preboha za oblečenie!" prehrabovala sa mi v kufri. "Mami! Prestaň s tým vypytovaním! Zmenila som štýl, jasné? Veď to ste vždy s otcom chceli, aby zo mňa už nebola tá rebelka, to vždy problémové dieťa. Tak čo?" kývla som plecami. "Na tvoju pubertu nikdy nezabudnem..." zamyslela sa. "Ha, ha..." zaškerila som sa. "Mali ste s tým rátať, že deti budú obnášať problémy..." žmurkla som na ňu. "Problémy?! Ty si bola katastrofa! Pamätáš sa na to, ako si..." a začalo spomínanie na moje vyčíňanie, na ktorom sme sa teraz už iba smiali. Zaplnilo nám to celý čas, kým sme jedli večeru. "Asi prišla Val..." napila sa mama. "Baf!" vyľakala sa, až podskočila. "Prekvapenie!" zvýskla som a ruky vystrela nad hlavou. "Ty blázon, vieš ako som sa zľakla..." zhlboka dýchala. "Vitaj doma!" tiež zvýskla a tuho sme sa objali. Najviac sa zmenila ona, bola nejaká menšia a chudšia. No stále usmievavá a krásna. Moja staršia sestra, ktorá ma vždy kryla pred rodičmi, hoci veľakrát dostala zaracha aj ona, keď sa na to prišlo. "To sa mi hodí, zajtra mi budeš robiť garde..." "Čože? Ja? Taký spoločenský asociál?" zasmiala som sa. "Prestaň, budeš mlčať a usmievať sa..." drgla do mňa. "Čo pre teba neurobím..." vybehli sme do jej izby a hodili sa na posteľ. "V tej tanečnej škole s tebou urobili zázraky..." podpichla. "A preto som odtiaľ vypadla..." vyplazila som jej jazyk. "Ako dopadol ten kásting u toho Mischella neviem akého..." "Nevyšlo to..." smutne kývla plecami. "Je to idiot, ak nevidí, aká skvelá modelka si. Kašli na neho..." len prikývla. "A kam to mám vlastne s tebou zajtra ísť?" "Na golfový turnaj, potom na malú recepciu, kde bude plno známych ľudí ako my, plno novinárov, kamier..." obzerala sa v zrkadle. "Takže nuda..." pomyslela som si. "Myslíš si, že som tlstá?" pozrela na mňa. "Nie Val, si chudá. Máš peknú postavu..." len neisto pokrčila čelom.
"To sme už tu?" pozrela som von oknom. Vystúpila, tak som to urobila tiež. Fúkal slabý vietor, slnko svietilo, aj v letných šatách mi bolo horúco. "Nikoho tu nepoznám..." Val sa iba zasmiala. Všetci na mňa divne zízali. "Prišla si o veľa takýchto akcií, kým si bola preč..." "Prišla som o veľa..." ironicky som povedala. "Len ma prosím s nikým nezoznamuj..." pozrela som jej do očí. "Len ma prosím nestrápni..." dala si okuliare. "Úloha číslo jedna..." tiež som si dala slnečné okuliare. Vzala som si do ruky farebný miešaný nápoj a pochodovala za Val. Na tvári som musela mať kŕčovitý, silený úsmev. Bolo to v podmienkach, určených Val.
NICK
"Val..." keď som ju zbadal, hneď som premýšľal, kde je Joe. "Nick, ako sa máš?" dala sa so mnou do reči. "Fajn, vyzeráš dobre.." aj to dobre, bolo príliš. Nebola tou Val na začiatku, keď som ju spoznal. "Ďakujem, si tu sám?" nenápadne sa spýtala. "Je tu aj tvoj podarený brat?" "A ktorého myslíš?" nasilu som sa usmial. "Ty vieš..." aj cez čierne sklá jej okuliarov som videl, ten nenávistný pohľad. "Je tu..." ťažko som prehltol. "A ty? Sú tu tvoji rodičia?" "Nie, som tu so sestrou..." "Sestra?" prekvapene som sa spýtal. "Emily sa včera vrátila, tak som ju vytiahla trocha von.." usmiala sa. "Nevedel som, že máš sestru.." priznal som sa. "To je ona..." ukázala na prvý pohľad pekné dievča. Stála sama pri stánku s golfovými doplnkami. "Tak ja idem, pozdrav všetkých.." "Pozdravím..." prikývol som. "Emily..." povedal som si pre seba. Zahrával som sa s myšlienkou, že sa s ňou chcem zoznámiť. "Nick, ideš? Chcú rozhovor..." zastavil pri mne Joe. To bolo o chlp. "Hej, už.." obzrel som sa ešte za Emily, už tam nebola.
"Nick, som smädný..." zafňukal Frankie. "Však nechceš, aby som ti po niečo šiel..." povzdychol som. Mama na mňa prosebne pozrela, neostávalo mi nič iné, ako ísť po vodu. "Ďakujem zlatko.." poslala mi mama vzdušnú pusu. Bol som jej miláčik. Joe len prekrútil očami. Párkrát ma zastavili na kus reči moji známy. Keď som sa vracal späť, zbadal som Emily. Bola ďaleko od všetkého diania, len tak sa obzerala. Nevedel som, ako to mám chápať. Sekavo som sa k nej blížil, raz áno, choď, raz nie, je to hovadina. "Ahoj..." na to sa rýchlo otočila a niečo schovala za chrbát. "Ahoj.." nervózne sa usmiala. Nahol som sa trocha na stranu, aby som videl, čo to tam má. No ona sa nahla spolu so mnou. Zasmial som sa, bolo to dosť vtipné. "Som Nick..." nastavil som ruku. "Emily.." potriasla mi ňou. "Schovávaš tam nejaké veľké tajomstvo, tajnú zbraň, ktorá zničí ľudstvo?" zasmial som sa. "Vidím, že fantázia ti funguje.." zložila si okuliare, slnko zatienil veľký oblak. Naša konverzácia nemala reálny zmysel. No nechcelo sa mi od nej. Nebola z tých hambliviek, ktoré mi pozreli do očí možno raz za hodinu. Sebavedomo mi pozerala do očí, až som skoro uhol ako prvý. "Je to môj iPod, nie je príliš vhodné, počúvať hudbu počas golfového turnaja. Je to proti pravidlám etikety..." "Pravidlá sú na to, aby sa porušovali.." usmial som sa. "Nie všetky..." tiež sa usmiala. Naposledy na mňa pozrela, potom sa pomaly vybrala k Val, ktorá ju spaľovala pohľadom. Val začala rozhadzovať rukami, Emily sa len zasmiala a znova si vložila slúchadlá do uší. "Nick, to bol najbližší zdroj vody v Ekvádore?" vychmatol mi z ruky vodu Frank. Len som na neho urobil grimasu, on mi to oplatil rovnako. "Počúvaš ma?" drgol do mňa Joe. "Nie.." odbil som ho a stále sa pozeral na jedinú osobu. Doširoka sa usmiala a zahryzla si do pery. Odrazu sa vydala k nám. Rýchlo som si napravil sako a sústredil sa. "Emily.." odkašľal si Joe. "Ty musíš byť Joe.." prezrela si ho. Neskrývala menšie pohŕdanie. "Ahoj.." milo sa na mňa usmiala. "Val mala pravdu.." uškrnula sa a odkráčala preč. S Val si tľapli a spolu ruka v ruke odišli k autu. "To čo malo byť?" rozčúlil sa Joe. "Neviem, no chcem to zistiť..." upokojoval som svoj dych. Bola iná, rebelantská, divoká a nespútaná. Nepoznal som dievča ako ona. Také sebaisté, drzé, no na druhej strane ladné, sladké, nežné a spoločenské.
Emily
"Stále volá..." vošla som do Valinej izby s vyzváňajúcim mobilom v ruke. "Čo asi chce?" zaškerila sa. "Potrápim ho ešte, dnes aj tak nemám čas..." vypla som zvonenie a mobil vložila do zásuvky. Tou dôležitou prácou, ktorá mi zaberala čas, bolo nakupovanie. Pravdou bolo tiež, že som si chcela pozrieť mesto. Vidieť znova známe miesta. "Prekvapená?..." usmieval sa od ucha k uchu. "Čo tu robím?" spýtal sa za mňa. Sánka mi od prekvapenia padla až na stôl. "Počul som, že toto je tvoja obľúbená reštaurácia, máš tu voľné..?" ukázal na stoličku, na ktorej mimochodom už sedel. "Mám zdroje.." pyšne vyzdvihol hruď. "Vidím..." akože som sa hrabala v kabelke, no chcela som, aby prešla tá červeň, ktorú som mala v tvári od hanby. "Ten krevetový šalát je dobrý?" čumel do veľkého jedálneho lístka. "Hm.." zabručala som, že áno. "Dvakrát krevetový šalát..." usmial sa na mňa. "Ale ja... to je jedno.." vydýchla som. "Niečo ťa trápi?" bavil sa na môj účet. Nenávidela som to. "Človeka, ktorý nemá svedomie, nemôže nič trápiť.." napila som sa minerálky. V hrdle som mala sucho. "Musím už ísť..." rýchlo som sa dvihla. "Ešte neskončilo to mučenie..." stiahol ma naspäť na stoličku. "Neviem, o čom hovoríš..." klamala som mu rovno do očí. "Naozaj?" nahol sa ku mne. Nebezpečná blízkosť. "Len pokoj Emily.." opakovala som si. "Naozaj, ak vieš o niečom ty, len to povedz.." priblížila som sa k jeho tvári ešte bližšie. Čašník si zdvorilostne odkašľal, prerušil náš súboj, kto to vydrží dlhšie. "Je to naozaj skvelé..." s plnými ústami si pochvaľoval jedlo. "Prepáč..." len tak medzi rečou som to šepla. Usmial sa spôsobom: to je ok. Rozvinula sa medzi nami horlivá debata o tom ako sa ľudia dokážu obmedzovať v jedle. "Tebe sa to povie, všetky kalórie vybiješ na koncertoch..." "No mala by si vidieť, koľko do seba neustále pchám..." zasmial sa. "Môžem sa ťa niečo osobné spýtať?" "Všetko okrem toho aký typ spodného prádla nosím..." zasmial sa. "Môžeš.." zvážnel. "Prečo sa to skončilo medzi Val a Joeom?" "Veľkú chybu má na triku aj Joe, no Val sa stala posadnutá svojou váhou, nikdy u nás nejedla, vždy hovorila, že je tučná a..." "Videl si ju niekedy vracať, hneď ako niečo zjedla?" skočila som mu do reči. Prikývol. Uhla som jeho očiam. "Toto bola úplne iná verzia, akou ma oblbla Val..." hrala som sa s krevetou. "Niečo sa s ňou deje... a prepáč, necháme túto tému tak..." ani mne sa veľmi nechcelo rozprávať. Tak rozprával iba on, rozosmieval ma, sám sa často smial na svojich vtipoch a žartíkoch. "Mala by som už ísť..." vzala som si kabelku. No nedalo mi to. "Ako si vedel, že som tu?" "Videl som ťa, naproti je nahrávacie štúdio..." zasmial sa. "No, viem si vyberať miesta.." tiež som sa usmiala. "Bolo to fajn..." "Bolo.." uznala som. "Tak zajtra, o takom istom čase, ten istý stôl?" zdvihol nádejne obočie. "Platí..." zacúvala som. "Ale zajtra platím ja.." žmurkla som na neho. "Zdá sa mi, alebo so mnou flirtuješ?" zakričal na pol reštaurácie. Všetci sa na mňa otočili. "Nevšímajte si ho, má vypité.." uškrnula som sa. "Ahoj..." naznačil perami. "Ahoj.." zakývala som mu.
"Ty si si nič nekúpila?" začudovala sa Val. "Nie... na nič zaujímavé som nenarazila..." sadla som si k stolu. Môj bojový plán začal. Val do seba postupne napchala všetko, čo jej mama naložila. Nečudo, že rodičia nemajú ani potuchy, čo sa s Val deje. "Mami? Dnes som čítala zaujímavý článok o anorexii. Ty si už mala taký prípad?" nenápadne som naznačila. "Áno, je to veľmi smutné. Tie dievčatá sa liečia na psychiatrii aj niekoľko rokov..." smutne povzdychla. Otočila som hlavu na Val. "Je to smutné, však Val?" zaskočil jej kúsok pečiva. "Je to úbohé, niečo zjesť a potom si pchať prsty do úst a všetko vyvrátiť..." nedokázala sa na mňa pozrieť. Vedela som, že je to pravda...
Vošla som do reštaurácie, a hneď ho zahliadla. Usmial sa a ja tiež. "Ahoj..." sadla som si. "Ahoj. Ako sa máš?" "Dobre.." "Hm... dobre je na trojku..." uškrnul sa. "Veď ja viem.." nasilu som sa usmiala. "Tak, tvoja bútľavá vŕba je pripravená.." zamrvil sa na stoličke. "Čože? Ja sa nechcem rozprávať, ja som hladná, chcem jesť!" prechádzala som menu. "Si vážne iná..." pozrela som na neho. "Ako si to myslel..." nevedela som, či hovorí vážne alebo žartuje. "No, že si iná..." kývol plecami. "Si dnes divný, a ty? Čo je nové?" odložila som nabok jedálny lístok. "Dnes je krásny deň. No a všetko je krásne, počasie, jedlo, ľudia..." usmial sa na mňa. "Zdá sa mi to, alebo so mnou flirtuješ?" napodobnila som jeho hlas. "Čo urobíš, ak ti poviem, že sa ti to nezdá?" pozrel na mňa. Akú odpoveď čakal? "A čo by si chcel počuť?" žiadna odpoveď, nová otázka. "Ty sa vykrútiš zo všetkého..." oprel sa o stoličku. "Máme spoločnosť.." pozrel za mňa. "Mám sa otočiť?" precedila som cez zuby. "Nie, radšej sa nenápadne dvihni a choď na záchod." prikývla som mu a urobila tak, ako povedal. Vošla som do prvej kabínky a stúpila si na záchod. Pripomenulo mi to časy, keď som sa uliala z hodiny a nechcela som, aby ma pani Torelová našla. Nachvíľu som sa zastavila a pomyslela si, že je to hlúposť. "Snáď čoskoro odídu.." rýchlo vošiel do kabínky a vyskočil ku mne. "Čo to robíš?" "Pst..." priložil mi ruku na ústa. Obaja sme naťahovali uši a snažili sa zistiť, čo sa deje. "Tu nie je..." ozvalo sa. Nick ma tesnejšie chytil za pás a tým pritlačil k sebe. Krivo som na neho pozrela, on len nevinne podvihol obočie. "Asi odišli.." zložil mi ruku z úst. "Asi.." šepla som. Pozrela som na neho, ten pohľad som si navždy zapamätala. Približoval sa a približoval. "Hmm.." zaprotestoval, keď som mu pricapla ruku na ústa. "Pst..." priložila som si ukazovák na ústa. "Bol tu aj s takou brunetkou, štíhla, vysoká, veľmi pekná.." opisovala ma ochotne nejaká žena. Pozrela som na Nicka, ten sa len škeril. "Prekrásna..." zašepkal mi do ucha. Buchla som ho do ramena, aby sa upokojil. Chytil ma za bradu a pobozkal. Bola to naša akčná bondovka. Okolo veľa nepriateľov - novinári, a hlavný hrdina a jeho dievča si našli čas na svoje city. Po chrbte mi prebehol mráz, od takého vzrušenia som sa nemohla poriadne nadýchnuť. Dvere znova zaškrípali, odtiahla som sa. "Povedal ti už niekto, že si blázon?!" šepla som a vykukla z kabínky. "Poďme.." kývla som hlavou. Zadný vchod bol na nezaplatenie. Čerstvý vzduch bol na nezaplatenie. "Val.." prečítala som si na displeji mobilu. Pozrela som na Nicka, spokojne sa opieral o stenu so založenými rukami na hrudi. "Áno?" vydýchla som. "Kde si?" "Nó..." otočila som sa k nemu. "Vychádzam z reštaurácie..." "Ty niekoho máš a nepovedala si mi to?" zagánila. Nick sa šiel popukať smiechom. "Val, áno som na obede so slávnou rockovou hviezdou. Nechceš autogram?" ironicky som povedala a usmiala sa na Nicka. Zahryzol si do pery. "Doma hodíme reč. Ahoj.." "Ahoj.." povedala som už do hluchého telefónu. "Fú.." zafučala som.
"Kde si bola celý deň?" vyzvedala ani som nevošla poriadne dnu. "No v meste, flákala som sa..." kývla som plecami. "Už je večera?" "Hej..." urazene mi odvrčala. "Em, premýšľala si o tom, čo som ti hovoril?" "Oci...." zakňučala som. "Len si popozeraj tieto materiály, je to dobrá škola..." poprosil. "Dobre, ja viem, že nič iné mi neostáva, len sa prihlásiť na vysokú, takže ma môžeš zapísať, architektúra je dobrý odbor, zaujímavý, a ty mi môžeš pomôcť, keby niečo.." žmurkla som na neho. "Vďaka zlato.." pobozkal ma do vlasov. "Za málo..." usmiala som sa na neho. Sledovala som Val ako každý večer. Vkradla som sa do jej izby a počúvala cez kúpeľňové dvere. Vracala.
"Nemôžem sa na celý deň vypariť!" vypúlila som na neho oči. "Večer si späť, prosím..." urobil psie oči. "Uvidia nás!" šepla som. "Neuvidia.." usmial sa a vtisol mi bozk. "Dobre... ale pod jednou podmienkou.." vystrčila som prísne ukazovák. "Akákoľvek.." objal ma okolo pásu. "Nebudeš sa mi smiať. Bojím sa lietania, vždy hrozne histerčím, tak si vždy dám lieky na upokojenie..." "Dohodnuté.." rýchla pusa a už mi otváral dvere na aute. Čierne sklá a stena, ktorá nás delila od Big Roba, nesmeli chýbať. Nik nevidel, kto sedí v aute. "Kam to vlastne ideme?" "Nepoviem.." preplietol si so mnou prsty. Mal so sebou menšiu cestovnú tašku. Netušila som, čo sa bude diať. "Zlepšilo sa to s Val?" zavrtela som hlavou. "Musím si nájsť spôsob, ako ju prinútiť s tým prestať.." "Iste na niečo prídeš.." pobozkal ma na čelo.
"JOHN MAYER!" zvýskla som, keď som zistila, čo si pre mňa pripravil. "Ach tie fanynky.." prekrútil očami. "Ďakujem!" skočila som na neho. Toto iste stálo za niekoľkohodinový len do NY. Párkrát s nami pomaly zatočil, potom ma položil na zem. "S radosťou..." vytiahol cestovnú tašku. "Ty myslíš na všetko!" zasmiala som sa. Dala som si na hlavu kovbojský klobúk, ktorý mal aspoň nachvíľu utajiť, kto som. On si dal na oči štýlové pilotské okuliare a čierny klobúk na hlavu. "Nebudeme si predsa vychutnávať koncert zo zákulisia. Je to taká hovadina!..." dôležito vysvetľoval. "Si dokonalý..." poriadne som ho za odmenu pobozkala. "Wow, takéto odmeny sa mi páčia..." zaskočený mi otvoril dvere. Gentlemani ešte nevymreli. "Bolo to úžasné, ďakujem ti..." už som mala ruku na kľučke auta. "Neďakuj, pobozkaj ma.." pritiahol si ma k sebe. "Tá posledná mala byť posledná.." zamumlala som cez bozk. Len kývol plecami. Všetko sa zdalo také dokonalé, dokonca aj ten ustráchaný let v jeho objatí, bol pochod cez ružovú záhradu.
"Je niekto doma?" zakričala som. Nič. "Val?" zaklopala som na jej dvere. Nič. "Haló.." vošla som dnu. Ležala vedľa posteli v bezvedomí. "Val!" pribehla som k nej.
"Bude v poriadku, necháme si ju cez noc, bola dehydrovaná..." prikyvovala som doktorke. "Ona je anorektička!" kričalo moje vnútro. Vošla som do izby, hneď na mňa pozrela. "Takto to už nemôže pokračovať, viem čo robíš! Všetko jedlo vyvrátiš do záchoda, čo tým chceš dosiahnuť!" "Sklapni!" zvrieskla, až som sa zľakla. "Prepáč, ja, nechcela som, Val, prečo to robíš?" vľúdnejšie som povedala a prisadla si. "Som tučná Emi, žiaden módny návrhár nechce tučnú modelku..." zaleskli sa jej oči. "Val, veď ty si chudá, to ti prisahám!" utrela som jej vychádzajúcu slzu. "Prečo klameš!" znova sa na mňa osopila. "Ja neklamem..." postavila som sa. "Naozaj?! A čo tvoj tajný vzťah s Nickom?! Znova budeš klamať?!" "Ako to..." "Videla som tvoje fotky v podlahe, v tej tajnej skrýši, ktorú som vymyslela ja, keď sme boli deti!" zasmiala sa. "Val prestaň, ty taká nie si..." "Choď do pekla! Zradila si ma..." hodila do mňa vankúš. "Ako chceš, ale hneď teraz idem volať našim. Uvidíme, na ako dlho ti mama vybaví liečenie v cvokárni, medzi cvokmi..." vytiahla som mobil. "Nie!" skríkla. "Buď mi sľúbiš, že sa budeš čo NAJVIAC snažiť s tým prestať, alebo sa to mama dozvie. Ako náhle uvidím, že si na tom horšie, ideš sa liečiť.." nemala som s ňou zľutovanie. Boleli ma jej slzy, no bolo to pre jej dobro. "Ako dlho to trvá?" "Dva-tri mesiace, tesne pred tým ako si sa vrátila.." pozrela na mňa zaslzenými očami. "Sľubuješ?" pozrela som jej do očí. "Sľubujem.." prikývla a objala ma. "Ja viem, že je to zlé, chcem s tým prestať..." rozplakala sa. "Pomôžem ti..."
Silno som ho objala, on mňa tiež. "Pst, to bude dobré..." utešoval ma. "Já, já..." nemohla som hovoriť. "Pst, láska..." pohladkal ma po chrbte. Zaslzila som mu asi celé rameno. "Ona je anorektička...bože..." skryla som si tvár do dlaní. Nechcela som, aby ma videl plakať. Držala som sa pred Val, ale už to celé u mňa vybuchlo. Mala som šťastie, že Nick stál pri mne. "A ešte k tomu aj tie blbé noviny.." zavrčala som. "Valéria Houstonová: Modelka za babku..." svietil titulok. "Pokoj Emily, si celá bledá, ešte mi ochorieš..." starostlivo sa na mňa pozrel. "Nechcela som sa ti tu tak psychicky zrútiť. Prepáč..." sadli sme si na jeho posteľ. "To nevadí.." utrel mi pod očami roztečenú špirálu. Povzbudivo sa usmial a pobozkal ma. "Sú vaši doma?" zavrtel hlavou. "Joe?" zase zavrtel. "Kevin? Frankie?" "Dom je prázdny.." usmial sa. "To je dobré, aspoň ma takúto neuvidia.." vošla som do jeho kúpeľne. Trocha som sa upravovala, prišiel za mnou. Objal ma zozadu, počula som, ako sa nadýchol mojej vône. "Milujem ťa..." otočil si ma k sebe. "Aj ja teba..." oprela som sa o jeho čelo. Viete asi, čo nasledovalo, dom prázdny, iba my dvaja sami...
Ak sa mala Val uzdraviť, musela som na ňu dávať neustály pozor. A Nickovi často povedať: nemôžem. Videli sme sa čoraz menej, chýbal mi, no nemohla som nechať v tom Val samú. "Dnes hrajú Road Dogs, prídeš?" "Prídem, o koľkej?" "Prídem po teba o šiestej..." potešil sa. "Teším sa, už si nepamätám, ako vyzeráš.." zasmial sa. "Aj ty mi veľmi chýbaš.." smutne som povedala.
"Emily, môžeš odložiť ten telefón, prosím?" pozrela som na Nicka. "Prepáč.." sklopila som zrak. Kontrolovala som Val každú pol hodinu smskou typu: čo robíš? kde si? čo budeš robiť potom?... Nickovi to liezlo na nervy. Menšia oslava ich víťazstva sa čoraz viac stávala napätejšou. "Chceš niečo piť?" "Nie, ty si niečo dáš? Donesiem ti to..." ponúkla som sa. Aspoň takto som sa snažila napraviť moju duševnú neprítomnosť. "Čo sa to deje Emily?" stúpli sme si na kraj. "Ja neviem, prepáč, viem, že je to teraz hektické, snažím sa, ale..." povzdychla som. "Je to hektické..." súhlasil. Nastalo ticho. "Mali by sme..." zasekol sa. Pozrela som na neho, videla som ten koniec vety v jeho očiach. "Dobre, ak to chceš, nebudem robiť problémy..." "Nie, počkaj, potrebujem krátku pauzu, premýšľať, trocha.." "To je dobré Nick, nič nemusíš vysvetľovať..." ubezpečila som ho. "Emily..." "Maj sa Nick.." zacúvala som.
"Je to iba ovocie Val, z neho sa nepriberá..." váhavo prikývla a prehltla. Potichu sme raňajkovali v mojej izbe. Nebola téma na rozhovor. "Rozišli ste sa kvôli mne..." skonštatovala. "Nie, potreboval pauzu. Bola to iba výhovorka, to "niečo", čo ku mne cítil, zmizlo, uvedomil si to. Bola to jeho ďalšia letná láska. A ja..." vydýchla som. "A ty si sa do neho zamilovala..." "Nechápem, ako som mohla do toho tak spadnúť. Tak som sa na neho citovo naviazala. Mám depresie a nechce sa mi vstať z postele, nič ma nebaví. To je už na psychológa.." zažartovala som. "Aspoň sme sestry "okašľané".." hodila predo mňa časopis. "Uznáva sa originalita toho novinára, sama by som to lepšie nenazvala..." znova chabý úsmev. Popozerala som si fotky v časopise, netušila som, odkiaľ ich získali. Vyzerala som tam ako naivka, ten výraz šialene zamilovanej. Bola som za hlupaňu. "Ďalšia sestra naletela ďalšiemu bratovi Jonasovi..." uškrnula som sa nad tým. "Nepôjdeme niekam?" navrhla. "Otec mi dal svoju kreditnú kartu.." doširoka sa usmiala. "Poďme.." neváhala som.
"Pre pána!" ako obvykle sa mama chytila za srdce. "Tak čo poviete na Emily?" zatočila so mnou Val. "Ta dá..." nasilu som sa usmiala. "Moja zápalka je späť.." objal ma otec. "Mami?" váhavo som na ňu pozrela. "Si krásna.." usmiala sa. "Má túto zmenu na svedomí rozchod s Nickom?" odtiahla si ma na kraj mama. "Nie.." "Si v poriadku? Nechceš sa porozprávať?" "Mami, ona sa dosť vyrozpráva mne..." zachránila ma Val. "Vďaka.." pošepla som jej.
"Pozri ako si nás fotia..." precedila som cez zuby. "Len úsmev.." tiež zasyčala a udržovala kŕčovitý úsmev. Otec s mamou kráčali pred nami, v dobrej nálade každého pozdravili. "Fotku sestier Houstonových.." naši ustúpili. "Sme krásne.." povedala som. "A aj štíhle.." dodala Val. Bola som si istá, že je z toho von. "It is a beautiful life..." spievali sme si.
"Kam ideš?" oprela som sa o rám dverí. "Já, já. No.." koktala. "Kam?" nerozumela som. "Von..." nervózne povedala. "Sama?" dvihla som obočie. "Hej..." prikývla. "Tak pozdrav Joea..." zasmiala som sa. "Počkaj! Ako to vieš..." "Mám šiesty zmysel, zacítim Jonasa na kilometer. Sekne ti to, zabav sa..." "Počkaj, nevadí ti, že ty ostaneš doma?" "Aj tak mám veľa úloh od školy, ja nie som uznávaná top modelka ako ty, ja poctivo študujem.." zaškerila som sa. Všetko sa vracalo do starých koľají, bola som vďačná za taký pokoj. Keď Val odišla, zapla som si telku a zababušená v deke pozerala depresívne filmy.
"Prepáč, nevšimla som si ťa..." rýchlo som mu zbierala veci. "Nič sa nestalo, ďakujem za túto nehodu.." milo sa na mňa usmial. "Oliver Martin, teší ma..." "Emily Houstonová..." podala som mu ruku. Hneď som si všimla jeho tetovania na zápästí. Notové čiary, na začiatku veľký husľový kľúč a ďalej zopár nôt. "Som spevák... začiatočník.." pousmial sa. "Nedáš si kávu?" ukázal na dvere kaviarne. "Rada..." otvoril mi dvere. "Takže ty si tanečníčka?" "Bývalá, pri skúške som mala zranenie, koleno sa mi doslova celé rozsypalo, nestíhala som to vysoké tempo, vyrazili ma..." v skratke som mu to vyrozprávala. "Drsné..." zvraštil čelom. "Môj otec je tam riaditeľ..." pomedzi odkašlanie to spomenul. "Hehe, ty žartuješ?" usmiala som sa. "Nie..." vážne povedal. "Tak fajn..." zamrvila som sa na stoličke. "A ty? Ako si to myslel s tým začiatočníkom?" "Mám zmluvu na nahrávanie svojho CD, je to celé na spadnutie..." "Gratulujem.." usmiala som sa. "Nechcela by si sa vrátiť na akadémiu? Alebo to koleno nedovolí?" "Teoreticky, by aj dovolilo, len..." povzdychla som. "Môžem sa u otca prihovoriť..." kývol plecami. "Nie, to v žiadnom prípade, sú tu aj rodinné problémy, a kopa iných vecí, ktoré ma tu držia..." vysvetlila som. "Počul som o tom.." "O sestrách okašľaných?" prikývol. Len som sa nad tým zasmiala...
"Neviem, čo sa stalo, tú zmluvu mi zamietli. Oliver." prečítala som si sms. "Čože?" naštvalo ma to. "Val?!" skríkla som. V sekunde sa mi to všetko pospájalo. "Hm?" prišla do izby. "Komu si to vyklopila.." nechápavo sa zatvárila. "Že sa Oliver ponúkol, že ma dostane naspäť na akadémiu..." "Iba Joeovi..." nevinne povedala. "Iba Joeovi? Val! Iba Joeovi? Oliverovi zamietli zmluvu na nahrávanie..." zavrčala som. "To by neurobil..." zavrtela obranne hlavou. "Joe nie, ale jeho podarený braček áno..." schmatla som si bundu a totálne vytočená sa vydala k Jonasovým.
"Prišla som za Nickom.." precedila som cez zuby. Brána sa otvorila a ja som napochodovala dnu. "Kde je..." kývla som hlavou na Joea. "Ajáj... došlo jej to.." povedal si pre seba. "Kde!" rozčúlila som sa. "Vzadu... pri bazéne.." "To je úžasné, môžem ho utopiť!..." potešila som sa tej myšlienke. Zbadala som, ako si spokojne leží na ležadle a veselo si niečo hmká. "Čo si o sebe do pekla myslíš?!" stúpila som si pred neho. "Neviem o čom rozprávaš Em..." usmial sa a znova zatvoril oči. Dvakrát som sa zhlboka nadýchla. "Zariadiš, aby mu tú zmluvu povolili, to bolo od teba totálne úbohé..." zhnusene som povedala a vybrala sa preč. "A ak nie?" vykukol spoza ležadla. "Urobíš to..." pokračovala som. "A povedz mi, prečo by som to mal urobiť.." schmatol ma za ruku a prudko otočil k sebe. "Podporovať tvojho..." ruka mi vyletela, chytil ju. "Vždy som bol rýchlejší, už si zabudla?" sebaisto sa usmial. "Si trápny Nick..." nechcel ma pustiť. "Nedovolím ti odísť, chápeš to? A ten idiot môže mať za otca aj prezidenta, všetky nahrávacie štúdia sú pre neho zatvorené..." už mi držal obe ruky, kľúče od auta mi spadli na trávnik. "Pusti ma!" celom silou som sa mu vytrhla. "To, že som odtiaľto nevypadla hneď, ako ma označili za totálnu naivnú hlupaňu, nebol dostačujúci dôkaz?" zvrieskla som. "Môžem tancovať, moje koleno je v poriadku natoľko, aby som odišla. Ale ja som tu ostala! Si taký slepý, a vidíš iba to, čo chceš vidieť! Takže hneď teraz zariaď, aby Oliver tú zmluvu dostal a už sa mi nemiešaj do života! Jediný idiot si tu ty!" štuchla som mu ukazovákom do hrude a miernym behom utiekla.
"Odchádzam.." tresla som dvermi a vybehla do svojej izby. "Čože?" mama a Val bežali za mnou. "Odchádzam.." hádzala som si svoje oblečenie do kufra. "Ale..." "Nezabránite mi v tom..." skočila som im do reči. "Zisti mi, kedy letí najbližší let..." hodila som Val na posteľ notebook. "Emily, tak sa nachvíľu zastav!" zatriasla so mnou. "Čo sa stalo?" slabikovala to. "Já..." nedopovedala som to, iba som ju s plačom silno objala. "Tu máš prášky na spanie, bude ti lepšie.." prikývla som a všetko to vypila.
"Idem do školy.." otrávene som to povedala. "Nech sa ti darí.." povedala veselo mama. "Veľa šťastia..." usmial sa otec. "Hej, hej.." kývla som rukou a buchla dvermi. Prvý deň boli samé zoznamovačky, nikto nikoho nepoznal, ani som sa nenazdala a už som kráčala k východu. S pohľadom zapichnutým do zeme som zbehla schody. Ďalej som musela sledovať okolie, a vyhýbať sa nevšímavým ľuďom, ktorí s radosťou do vás vrazia. "To sa mi sníva..." keď som ho uvidela, úplne som zmenila smer cesty. "Emily, počkaj..." ja som zrýchlila. "Em..." skočil predo mňa. "Čo chceš?" ďalej som pokračovala. "Premýšľal som..." "Gratulujem.." ironicky som povedala. "No tak stoj!" chytil ma za ruky. "Vo všetkom si mala pravdu, prepáč mi to, veľmi ma to mrzí, to všetko. Ľúbim ťa..." pousmial sa. Odľahčil mi rameno od tašky. "To má byť všetko? To budeš robiť vždy, keď si zmyslíš, že pauza na premýšľanie skončila? Keď ma obviníš, že spávam s chalanom, ktorého poznám týždeň aj s cestou?" "Prepáč mi to, som idiot! Ja to viem! Nezniesol som, keď mi Joe povedal, že odídeš, že sa stretávaš s tým Oliverom..." "Bola som s ním jedenkrát na káve!" zavrčala som. "Prepáč.." znova to isté. "Čo chceš, aby som urobil? Prosím, odpusť mi to!" kľakol si na kolená. "Toto nerob Nick.." ustúpila som. "Alebo toto?" vstal. "Som idiot! Ten najväčší idiot na svete!" skríkol, všetci sa na nás dívali. "Mám to aj zaspievať?" pozrel na mňa. Tak som sa snažila neusmiať sa. Radšej som pokračovala ďalej. "Ty si sa usmiala..." kráčal vedľa mňa. "Videl som to..." čelom ku mne cúval. Tvárila som sa, že ho nepočujem. "Emily..." chytil ma okolo pásu. Objal ma tak jemne a s takou nehou. Zatvorila som oči a obmotala si ruky okolo jeho krku. Stále krásne voňal. "Nick, ak mi to urobíš ešte raz... vlastnoručne ťa zabijem..." zamumlala som do jeho ramena. "Už nikdy viac..." pevnejšie ma stisol.


"Tak decká, nadnes končíme, uvidíme sa o týždeň..." pozbierala som si veci a utekala von, kde ma už čakal. Frajersky stál opretý o svoje auto, ruky mal založené na hrudi a na tvári štýlové okuliare. "Tie tanečné veci ti ale nehorázne seknú..." zaškeril sa a objal ma. "Ďakujem.." vtisla som mu bozk. "Ako bolo v práci?" "Dobre..." povzdychol. "Teraz mi je už lepšie.." usmial sa. "Dnes ideme ešte na módnu prehliadku, kde Val predstaví svoje modely, však si nezabudol..." pokrčila som čelom. "Niééé.." natiahol. To bol jasný znak, že zabudol. "Musím si ešte dať sprchu.." nahlas som premýšľala. "Dám si ju s radosťou s tebou..." zamumlal cez bozk. "Nie, nie, si potom nadržaný, a chceš robiť veci, ktoré sa dejú až po svadbe.." pozrela som mu s úsmevom do očí. "Veď mi už sme svoji..." stisol ma za zadok. Nevadilo mu, že sme na rušnej ulici. "Až o mesiac.." opravila som ho. "Ten mesiac sa už neráta.." mal vždy novú a novú výhovorku. "Porozmýšľam.." no on dobre vedel, že to iba hrám. Vedel, že som ho milovala viac ako svoj život...





Affs :))

1. ledna 2011 v 13:01 | Luc1nka |  Other
Táákže začínam dávať blog dokopy..Oficiálne :D
Dneska bude jedna FF od Lenik, pretože až teraz som ju našla na maily.. D: Som hrozná, viem... :(
Aaaale možno vás poteší, že už mám väčšiu polovicu zo Svadby.. :D :D :D
Ale to až....potom. :D
Chcela som, že spravím takú menšiu kontrolu Affs, aby som vedela, ktoré blogy ešte fungujú, ktoré už nie, ktoré sú pozastavené a tak.
ak by sa chcel niekto zapísať, niekto nový...Pokojne ;) ;)
takže všeetky SB-čka prosíím do komentu:  1. Prezývku
                                                                     2. Blog
                                                                     3. A či zostávaš alebo nie
Ďakujeem moc :*
Chcem mať najskôr poriadok v tomto, prosííím..Lebo už neviem nič :D vlastne neviem nič novéého, takže keby mal niekto chuť napísať mi, čo je nového s našimi JBíkmi alebo Disney Stars..Ja budem len rada :D :D :D
Ešte raz ďakujeeem :*
Kontorola je neurčitá...Ešte vám upresním dokedy :))