Spomienky netrvajú večne

18. května 2010 v 20:33 | Luc1nka |  Spomienky netrvajú večne
Jednodielovka...Mám ju v zošite už asi dva týždne a konečne som sa ju rozhodla prepísať...Takže hádam schytá pekné komenty, za všetky kráááásne ďakujem:d
Ako Hey, baby! WOUUUUU! 11 komentov!!! no ja čumíííím.....kks:D:D:D:D...Sila! Fakt ďakujem:)
Ste naj! Ste jednotky:D

Všetko sa to začalo v deň môjho narodenia. Čiže 1. decembra 1990. Môj otec sa stal otcom a pekne to oslávil s partičkou svojich kamarátov. A tam sa to stalo. Padla dohoda. Tá dohoda, ktorá mi mala zničiť celý život. Dohoda o mojom zasnúbení. Otec ma už v deň môjho narodenia zasnúbil so synom svojho najlepšieho priateľa. Bez toho, aby som o tom vedela, či mohla proti tomu
protestovať. Mama bola proti a bojovala za mňa, ale nič nepresadila a tak to aj ona nakoniec vzdala. Môj osud bol spečatený.

Rástla som aj napriek tomu ako obyčajné dievča. O ničom som v tom čase ešte nevedela a život som si užívala najviac ako to išlo. Chodila som do školy, mala najlepšie priateľky a raz za čas sa poriadne ožrala na nejakej tej párty. Ako každé dievča som po čase začala túžiť po chlapcovi. Hlavne po takom, ktorý by ma mal rád. S otcom som sa moc nerozprávala, pretože nebýval často doma. Na jedny narodeniny mi ale poslal lístok na koncert celosvetovej skupiny. Všetky moje spolužiačky tam išli, hoci ja som nevedela o koho ide. Povedala som si prečo nie a nakoniec išla. Bol to osudový deň môjho života. Spoznala som tú najlepšiu skupinu na svete a chlapca svojich snov. Mal všetko, čo som potrebovala a kedy v živote chcela. Srdce sa mi pri ňom vždy rozbúchalo rýchlejšie a líca napĺňali červeňou. Prebudil vo mne lásku len jedným svojim pohľadom. Keď sa nám oči stretli usmial sa a zasekol v spievaní. To bol najkrajší okamih môjho života. Po koncerte ma dobehol a pozval len tak spontánne von. Očaril ma tým, ako sa usmieval, tým, čo rozprával, tým ako sa choval.
V ten deň som nemohla zaspať a myslela som naňho celý čas. Proste som sa zamilovala...šialene zamilovala. Volal sa Joe a bol odo mňa o 2 roky starší. Stalo sa to 3. decembra. O tri dni na to ma prvýkrát pobozkal. Pamätám si to akoby to bolo včera.
Chcela som ho predstaviť rodičom. Nikdy som pred nimi nemala tajnosti a navyše..jeho rodičia ma už poznali. Hovorila som to ráno mame. Čakala som, že sa usmeje a bude si ma doberať, no namiesto toho ma chytila za plecia a výslovne mi zakázala spomenúť ho akokoľvek pred otcom. Musela som jej to dokonca sľúbiť. Nechápala som to. Nechápala som ničomu. Povedala mi len: ,,Nehovor to otcovi. Nikdy mu to nepovec, Rosalie. Sľúb mi to!" Tie slová si pamätám presne. Pozerala mi pri tom priamo do očí. Bola som zvedavé dievča a preto som chcela zistiť o čo ide. Nedalo mi spávať. A tak som sa otca jedného dňa opýtala. Ten rozhovor si nepamätám presne do bodky....ubehlo 5 rokov.......

,,Oci? Prečo nemôžem mať priateľa? Prečo nemôžem s nikým chodiť?" Prišla som nevinne. Zdvihol pohľad od telky a premeral si ma. ,,A snáď s niekým chodíš?" podvihol obočie. A ja som vedela, že je zle. Nechela som to povedať, ale nakoniec to zo mňa vytĺkol. Prudko sa postavil z kresla. ,,To nepripadá v úvahu! Hneď sa s ním rozídeš! Rozumieš?" Samozrejme, že som protestovala. Pridali sa k tomu slzy a vzájomne sme po sebe kričali. Zasiahla až mama s tým, že je najvyšší čas povedať mi pravdu. Vtedy som netušila akú pravdu. No len čo som sa dozvedela, že keď dovŕšim 21 rokov vezmem si syna otcovho kamaráta- Jareda svet sa pre mňa zrútil. Nechcela som to. Milovala som Joea. On bol pre mňe všetko. Jareda som videla asi dvakrát v živote. Vôbec som ho nepoznala. Pre mňa bol mojím osudom Joe.
Otec si nakoniec aj tak presadil svoje. Zakázal mi stretávať sa s Joeom a skoro vôbec ma nepúšťal von. Myslela som si, že Joe sa na mňa po čase vykašle...ale nie. Každý deň, presne o pol noci sa vyšplhal do mojej izby a boli sme spolu. Stále sme si volali, alebo keď bol na turné písali. Tajne sme sa stretávali v parku. Už som prestala počítať všetky tie výhovorky, čo som si vymýšlala.
Chodili sme spolu tajne vyše troch rokov. Neviem ako sa nám to darilo, ale išlo to celkom ľahko. Joe vedel o mojom prekliatí menom Jared. Žiarlil a moc ho to bolelo. Stále pripúšťal možnosť, že budeme raz spolu, že všetko sa vyrieší. Chvíľu som to dokázala aj ja, ale po čase mi optimizmus dochádzal. Deň sa blížil. Deň, kedy sa budeme musieť rozísť...Navždy.
Plakala som skoro každý deň. Zhoršilo sa to po maminej smrti. Kebyže nemám Joea asi sa zabijem. Otec trpel tiež a všetku zlosť si vylieval na mne. Nikto už so mnou nebol, kto by ma pred ním dochádzal chrániť stále...Tak ako mama. Vlastne som nemala šancu byť normálnym dieťaťom tak ako moji rovesníci. Keď mama odišla stratila som časť svojho ja. Už za mňa nikto nebojoval. Zostala som v tom sama. Postupom času som zistila, že otca nenávidím. Skazil mi život. Pamätám si ale jeden deň, kedy sa to všetko zmenilo.... Deň, keď sa Joe u nás po prvýkrát ukázal....

,,Idem otvoriť..." zamumlala som a odšuchtala sa k dverám. Otvorila som ich a sánka mi spadla až niekde po zem. ,,Joe!" šepla som a obzrela sa. ,,Čo tu robíš? Otec je doma! Odíď.. Uvidí ťa!" tlačila som ho von. ,,Nie! Nech ma uvidí! Už sa nehcem skrývať...Postavím sa mu a poviem mu, čo si o tom myslím..." povedal sebavedomo a hlavne nahlas. V chodbe sa objavil otec a ja som
vedela, že je všetko stratené. ,,Rosalie..Kto to je?" ukázal na Joea. Hnev sa v ňom stupňoval. ,,Som Joe! Teší ma.." Joe k nemu natiahol ruku. ,,Joe?...Počkať..Ty si...." ,,Jej priateľ. Áno...Prišiel som vám povedať, že o vašu dcéru budem bojovať, pretože ju milujem...." otočil sa na mňa a usmial. Boli to krásne slová... ,,Rosalie..." žačal naštvane otec. ,,Myslím, že som ti dosť jasne povedal, že sa s ním mášť rozísť! Nerozumela si mi? Ako dlho ste spolu?" priblížil sa. Bála som sa ho. ,,Neurobila som to, pretože som nechcela...Jareda nemilujem!" Chystal sa mi vlepiť, ale v poslednej chvíli ho zadržal Joe. ,,To vám nedovolím..." postavil sa pre do mňa. ,,Zmizni! Vypadni z môjho domu!" rozkríkol sa otec. ,,Vypadnem, ale Rosalie pôjde so mnou!" Joe ma chytil za ruku. ,,Rosalie nikam nepôjde! Je to moja dcéra a je sľúbená niekomu inému!" kričal po ňom otec. Takto naštvaného som ho ešte nevidela. ,,To ma nezaujíma.." odpovedal mu Joe ľahostajne a otvoril mi dvere. Vykročila som von. Nabrala som odvahu konečne od otca odísť. ,,Rosalie zostane tu!" povedal otec naštvane.
Kráčali sme ďalej. Joe ma pevne držal za ruku a pritláčal k sebe. Robila som niečo pri čom mi zbesilo búchalo srdce. Porušovala som pravidlá...Od maminej smrti som si to nedovolila. Joe ma ťahal k autu. Nervózne som sa obzerala. Otec stál vo dverách.
,,Dobre! Tak choď! Vypadni!...Ale už sa neopováž vrátiť!" kričal za mnou. ,,už viac nie si moja
dcéra! Sklamala si ma!" Rozplakala som sa. Z jeho slov a jeho výrazu.
Joe ma posadil do auta a sám si nastúpil. ,,Poď sem..." pevne ma objal a pobozkal do vlasov. Upokojovalo to...Upokojoval ma on. ,,Už je dobre...Všetko je dobré! Sme spolu a nič nás nerozdelí, Rose..." chytil mi tvár do rúk a palcami zotrel slzy. Jemne ma pobozkal a naštartoval. ,,Čím skôr odtiaľto vypadneme, tým lepšie..." povedal rázne a pozrel na mňa. Prikývla som a chabo sa usmiala. ,,Milujem ťa..." ,,Ja teba tiež..." ešte raz ma objal a pridal plyn.
V spätnom zrkadle som videla ako otec naštvane zabuchol dvere. Bol to môj domov a ja som ho navždy opustila....
Jeho mama bola vážne poklad. Bola mi ako matka. Skutočná matka. Prichýlila ma ako stratené dieťa a ešte bola navyše aj rada. Celá jeho rodina sa v ten deň stala aj mojou. Cítila som sa opäť v živote šťastná a v bezpečí.
Na druhý deň som si počkala, kým otec odíde do práce a išla si vziať veci. Mamine fotky a oblečenie...všetko.
Zabývala som sa u Jonasovcov. Na otca som po čase prestala myslieť. Nahovárala som si, že možno to tak malo byť.
Joe sa o mňa staral ako o princeznú. Brával ma na krásne miesta, hovoril mi krásne slová. Vymyslel mi čarovnú pesničku a spieval mi ju cez kúpeľnové dvere, keď som bola v sprche. Vždy som sa na tom musela smiať. Zaspávala som na jeho hrudi. Milovala som ho ako svoj život. Všetko bolo fajn, ale vždy je nejaké ale......
Otec dostal smrteľnú chorobu..zomieral. Napísal mi list, kde ma prosil o odpustenie. Zahodila som ho a povedala si nie. Až príliš mi ublížil...Úprimne väčšina ľudí by to určite urobila. Ale po čase som sa rozhodla navštíviť ho.
Spolu s Joeom, už vtedy ako svojím snúbencom som išla do nemocnice. Otec bol bledý a pochudnutý a sotva rozprával. Rozplakalo ma to. Odpustila som mu, pretože to je môj otec. Nemali sme spolu práve najlepšie vzťahy, ale stále to bol proste môj otec a niekde v hĺbke srdca som ho mala rada. Rozlúčila som sa s ním a odišla z izby.
Joe tam ešte zostal. Rozprával sa s otcom celé dve hodiny. Sami. Nakoniec Joe vyšiel von a pevne ma objal. Do ucha mi zašepkal slovo, ktoré bolelo: ,,Zomrel."

Od toho uplynuli už 3 roky. Joea som si vzala, sme spolu už dva roky a čakáme spolu dieťa. Prišla som o oboch rodičov, ale získala som nových. Už nikoho som na svete nemala, ale prišla spása prostredníctvom Joea. Len on ma zachránil pred otroctvom a životom s Jaredom.
Keby nebol...nebola by som ani ja.
Taký je už môj príbeh. Možno niekoho rozplakal a nikekomu prišiel na smiech. Možno naňho časom zabudne a možno, že aj ja.....Spomienky totiž netrvajú večne nech sú akékoľvek.......
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Anďa Anďa | Web | 18. května 2010 v 21:14 | Reagovat

krása, to jak se za ní postavil bylo úžasné. Opravdu nádhera. :-)

2 Doms Doms | Web | 18. května 2010 v 21:29 | Reagovat

je to krásný.Zrovna teď mám náladu že bys se všim nejradši praštila,vyřvala se do polštáře,nebo něco rozbila a tahle ff mě normálně rozbrečela.Možná je to tím příběhěm,možná je to stylem jak píšeš,ale mě se to strašně líbí.Nejhorší je,že tohle se ještě pořád stávat může,znala jsem jednu holku,byla z Londýna a její rodina byla silně věřící...Měla si vzít někoho koho neznala ani jednou se s nim neviděla...pak si vzala život a mě po ní zbyl mail,kterej se stejně smazal,ale vzpomínky jsou tu dál...

3 L.u.L.u. L.u.L.u. | Web | 19. května 2010 v 18:05 | Reagovat

juuuuuuuuuuuuj upe -D-O-K-O-N-A-L-É-!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!! :D jsi fakt úúúplná borka na psaní..:D miluju tvůj styl, miluju tebe! :D :D :D fakt krása...

4 Ivušik Ivušik | 19. května 2010 v 19:22 | Reagovat

jaaa taa zboznujeeem.....jaa byy som neprezilaa keby si prestalaa pisat....tyy ma naplnaas  obrovskou radostou....aa tato jednodielovkaa jee prostee skvelaa dokonala perfektnaa a estee nevieem co....taakych skveelych ako ty jee na svetee maalo a jaa si ta za to veelmi vaazim

5 Wéja (=♥=) Wéja (=♥=) | Web | 24. května 2010 v 16:20 | Reagovat

Pááááni, jako nemám slov, úžasnééé!!!Jsem tak ráda, že nakonec zůstali spolu...jen je mi líto jejich rodičů :-(

6 Kristin Kristin | Web | 16. srpna 2010 v 15:38 | Reagovat

Ty kokos..tak táto jednodielovka ma fakt dostala..nemám slov..po tvári mi tečú slzy od šťastia,ale aj smútku....aký krutý môže byť osud voči nám...Rose si to nezaslúžili,ale aspoň našla Joa....fakt klobúk dole dievča...vieš úžasne písať...milujem túto poviedku.....len tak ďalej :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama