Remembered and live on- Našli sa v bolesti

19. května 2010 v 14:30 | Luc1nka |  Remembered and live on
Tááákže nový diel:) Príjemné čítanie....komenty vždy potešia, ale to viete:D
Hádam sa bude páčiť.......:D

,,A ako to nesie tvoj otec?" opýtal som sa a ruky si strčil do vačkou. Pozrela do zeme a potom naspäť na mňa. ,,Otec od nás odišiel, keď som bola malá. Teraz som zostala už len s Nateom, s mojím bratom."  Zaskočilo ma to. Musela mať ťažký život. ,,Prepáč..Ja som nech..."  ,,To je dobré..." usmiala sa a kráčala ďalej.

Ponúkol som sa, že ju odprevadím domov. ,, A čo vaši?" popravila si vlasy, čo jej trčali z kapucne. ,,Mama sa s tým pomaly vyrovnáva, Nick je už celkom v pohode, Kevin tiež a Frankie odvtedy, čo sa to stalo nerozpráva.....Ide to pomaly..." pokrčil som plecami. ,,Chápem... Ja som na tom bola podobne. Nenávidela som svet....Teraz sa to už celkom dá..Ale občas mám také dni...Ako dnes.." usmiala sa.
,,A čo tvoj brat?"  ,,Nate? On je v takýchto veciach odborník....Dokázal to prekúsnuť a ísť ďalej...Jednoducho..."   ,,Závidím.." povedal som úprimne. Toľkokrát som to chcel urobiť ja. Jednoducho nechať bodku za otcovou smrťou a ísť ďalej akoby nič.
Chvíľu sme len-tak mlčky kráčali. Fúkal vietor a ulice boli prázdne. ,, Stále nemôžem uveriť, že som ťa stretla..." prerušila ticho a uchechtla sa. Pozrel som na ňu. Vyzerala ako obrázok. ,,Vieš ako som o tomto snívala? A teraz to vôbec neprezívam...."  ,,Ale nie každá faninka má tú časť, že ju odprevadím domov..." zasmial som sa. ,,To nie. Je mi ľúto, že sme sa stretli v takejto situácii..."  ,,Mne nie...Som šťastný, že som ťa stretol. Potreboval som niekoho, kto by chápal, čo prežívam..." Pozrela mi do očí a usmiala sa. Tak prirodzene. Mala krásny úsmev. už som hovoril?
,,Sme dvaja, čo sa našli v bolesti....To je sila!" rozosmiala sa. ,,To je osud...Nechceš si ma zobrať?" navrhol som zo srandy. Znovu sa zasmiala. ,,Ešte mesiac dozadu by som ti fakt v tejto situácii povedala áno..."  ,,A teraz nepovieš?"  ,,Ozvi sa, keď to budeš myslieť vážne a ja ti poviem áno...pokojne aj stokrát." vynašla sa odpoveďou. ,,Čo sľubujem..."  ,,To dodržím. Viem, viem..." prerušila ma s úsmevom. 
,,Ale boli by sme dobrí priatelia, nie?" navrhol som. Usmiala sa. ,,Kľudne.."  Úsmev som jej opätoval a znova nastalo trápne ticho. Zrazu zastavila. ,,Tu bývam.." povedala potichu. Bol to typický anglický dom. Nie príliš veľký, ale pôsobil prítulne. Odomkla malú bránku a oprela sa o ňu. ,,Ďakujem, že si ma odprevadil...." začala nervózne. ,,V pohode.....Dáš mi svoje číslo?" povedal som rýchlo. ,,Určite sa ešte uvidíme...Vymenili telá našich mŕtych rodičov!" chabo sa usmiala a vošla na malú záhradku. ,,Fajn....Tak..Zatiaľ!" mávol som jej. ,,Ahoj..." odkývala mi.
Vydal som sa naspäť do hotela a stále sa otáčal. Vošla dnu a zabuchla za sebou dvere. Stihla sa na mňa ešte poslednýkrát usmiať.  Domov som išiel najrýchlejšie ako som vedel. Musel som to povedať Nickovi. Keď som ale prišiel domov už spal. Ležal na gauči, hlavu mal zaklonenú a v ruke ešte stále držal gitaru. Telka naplno bežala. Nechcel som ho budiť. Opatrne som mu zobral z ruky gitaru a telku vypol. Čakal som, že sa zobudí..Ale on nič! Spal ďalej a veselo si chrápal.
Skočil som ešte rýchlo do sprchy a zaľahol som tiež. Hneď ráno musíme skočiť na úrad....

MIA:
,,Nate? Spíš?" vošla som ráno do jeho izby a hneď ma ovalilo. Fuj! Akoby mu tam skapal pes! Blee..typický chalanský puch. Zapchala som si nos a spravila k jeho posteli dva kroky. Spal. Ako drevo. Povzdychla som si a vyšla von. Konečne som sa mohla slobodne nadýchnuť....
Spravila som si silnú kávu, obliekla sa, vzala všetky doklady a ponáhľala sa na úrad. Chcela som, aby ma Nate odviezol, ale to mi nevyšlo. Kráčala som najrýchlejšie ako som vedela, ale v 8 centimetrových šteklách to moc nešlo. Musela som sa dnes ukázať v práci. Nebola som tam už týždeň, šéf ma zabije!
Vošla som do budovy a len-len stihla výťah. Vydýchla som si, čakať na ďalší v tomto meste je aj záležitosť 20 minút. ,,Mia?" ozvalo sa zrazu za mnou. Prekvapene som sa otočila a musela sa usmiať. Stál tam Joe s Nickom. ,,Joe?" natiahla som neveriacky. ,,To je náhoda! Idete na matričné?" oprela som sa o stenu výťahu. Vyzeral strašne sexy. Mal obyčajné jeansy a tričko. Na tom tenkú kožennú bundu. ,,Áno...Predpokladám, že aj ty! Toto je Nick! Nick..Mia!" podala som si s ním ruku a usmiala sa. ,,Teší ma.."  ,,Mňa tiež. Joe o tebe stále rozpráva..."  Joe sa naňho diabolsky pozrel a ja som sa usmiala. ,,Dúfam, že v dobrom!"  ,,Stále..." potvrdil mi Nick a pretočil oči.
Dvere výťahu sa otvorili. Vystúpili sme a vydali sa dlhou, dlaždicovanou chodbou k jednym dverám na konci. Nikto tu našťastie ešte nebol. ,,Vyzeráš inak ako včera..Skoro som ťa nespoznal!" povedal mi Joe užasnuto. Premeral si ma. Bolo to také zvláštne. ,,To vieš...Včera som mala vyťahané nohavice na doma a mikinu....Dnes musím do práce..." usmiala som sa. Stále sa na mňa tak čudne pozeral. Tak uchvátene..Ja neviem. Bolo to aj celkom milé.
Po asi 10 minútach čakania sa dvere otvorili a my sme sa nahrnuli dnu. Museli sme predložiť úmrtný list a všetky takéto podrobnosti. Zapísali to, tá tetuška niekam volala a my sme celý šťastný odišli. Problém je len jeden....Musím si sama vyzdvihnúť mamine telo...Za svoje náklady, pretože úradom by to trvalo vyše troch mesiacov a to by som neprežila. Hádam to nejako vyriešime....Veď sa ešte uvidí....
,,Odvezieme ťa, ak chceš!" navrhol mi Joe pred budovou. Chvíľu som váhala, ale peši by som to nestihla a taxíky z duše nenávidím! Nakoniec som pritakala a sadla si na zadné sedadlo ich auta. Bolo požičané...Tieto poťahy dôverne poznám. Aspoň stokrát obliate a znovu vyčistené. Jednoducho Anglicko!
,,Ako chceš dostať mamine telo s Ameriky sem?" opýtal sa ma Nick. Joe sa sústredene venoval premávke. Stále nadával, pretože si nemohol zvyknúť na vymenené strany riadenia a dopravné značky. ,,Netuším....Asi lietadlom, nejako to ešte vybavím..Uvidím" chabo som sa usmiala. Všetko to začalo padať....Od začiatku. ,,Veď môžeš použiť naše lietadlo..." navrhol Joe. Záblesk nádeje! ,,Vidíš Joe! To je nápad! Môžeš ísť s nami do Ameriky a potom naším lietadlom naspäť sem aj s maminým telom...Pokojne!" navrhol Nick. Bolo to fakt veľkorysé....Ale neviem, či to mám prijať! ,,Neváhaj, prosím ťa.....Je to pomoc!" Joe na mňa pozrel v spätnom zrkadle. Nakoniec som kývla. Predsa len..čo iné som mohla robiť. ,,Fajn.... Tak dobre! Ďakujem..Naozaj ďakujem" usmiala som sa na nich. ,,Za málo.." odpovedal mi Nick. ,,Daj nám svoje číslo....My to vybavíme a už zajtra by sme mohli odletieť....Zavoláme ti, kde a ako..." povedal Joe a vytiahol si telefón. Nadiktovala som mu číslo a usmiala sa.
Zastavili mi pred podnikom, rozlúčili sme sa a ja som rýchlo vystúpila. Potrebujem si vybaviť voľno.....Aspoň na týždeň....
JOE:
Ešte stále som sa nemohol spamätať z jej výzoru. Vyzerala úplne inak ako včera. Dnes mala sukňu kúsok nad kolená, priliehavý top a cez to krátky kabátik. Vlasy tentokrát neschovávala pod kapucňou. Krásne sa jej spúšťali po ramenách a siahali jej až do polovičky chrbta. Mala ich krásne a na prvý pohľad jemné. Oči sa jej prekvapením leskli. Žiarili jej. Bola krásna...A ja som nad ňou začal uvažovať nejako inak. Ako nad ženou, s ktorou by som bol schopný aj žiť....
Nick si ma stále doberal. Stále. Z jeho strany to ale znelo ako sranda. Po čase to prišlo vtipné aj me.
Ešteže ma napadlo to s tým lietadlom..Takto mám aspoň istotu, že ju ešte niekedy uvidím. Asi by som neprežil, kebyže ju teraz stratím. Až príliš som si ju kvôli našemu spoločnému smútku obľúbil...Možno len ako kamarátku, ale predsa len.
Celý deň sme behali po meste a zariaďovali všetko potrebné k zajtrajšiemu odletu. Pomaly som sa balil. Poobede prišiel Rob a bol poriadne prekvapený. Všetko sme to stihli do jedného dňa..No do dvoch vlastne.
Sadol som si na posteľ a vytočil Miine číslo. Chvíľu to zvonilo a potom to zdvihla.
,,Prosím?.."  Anjelsky hlas....Krásny hlas aj v telefóne. ,,To som ja Joe.." povedal som rýchlo. ,,Oh..ahoj!"  ,,Ahoj! Volám kvôli tomu odletu...Zajtra o 10 ťa vyzdvihneme pred domom. Zbaľ si a čakaj nás..Teda..Dúfam, že si si to nerozmyslela...Nerozmyslela, že nie?" posadil som sa nervózne na posteli. ,,Nie...Nemám to ako inak vyriešiť, takže som ti vďačná a idem. Okey..Budem vás čakať! Ale musím ísť aj s Nateom. Samú ma nepustí....Nevadí?" zatiahla. ,,Nie...Jasné, že nie! Tak sa vidíme zajtra...."  ,,Budem sa tešiť." počul som jej smiech. ,,Ja sa už teším..." povedal som zasnene. ,,Zatiaľ.." zložila so smiechom. Ozvalo sa už len..tú..tú..tú....Hodil som telefón na stolík a začal o nej snívať. Stále sa mi vracala do mysle....Nedalo mi to. Musel som na ňu myslieť. Bola vlastne obyčajná, ale práve tým ma očarila....Zároveň originálna a taká nesmelá a plachá....
Možno mala pravdu a my sme sa našli v bolesti..Možno to je naozaj osud, aby sme boli spolu.......
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Anďa Anďa | Web | 19. května 2010 v 15:36 | Reagovat

krásný dílek, přeju jim to, honem pokráčko :-)

2 Doms Doms | Web | 19. května 2010 v 16:17 | Reagovat

krááásné :),,,Ozvi sa, keď to budeš myslieť vážne a ja ti poviem áno...pokojne aj stokrát." Naprosto s touhle větou souhlasíím :D :D

3 Ivušik Ivušik | 19. května 2010 v 20:19 | Reagovat

.....nooo uplnee som straatilaa reec....jaa ani nevieem co naapisaat...aalee nie kecaam...bolo tto geniaalne..prostee skvelee....jaa uz mam normalnee taky harmonograam...vzdyy keeed zapnieem pocitaac prvee co ideeem naa tvoj blog keed jee nieco novee ideem vyskocit z kozee od stastiaa aa ked nie je nic nove taak si prostee povieeem zee tyy urcitee daas nieco novee a uz sa tesim na dalssi den....jaa taa zboznujeeem

4 Luss Luss | Web | 19. května 2010 v 21:03 | Reagovat

hmm čoraz viac sa mi to páči :D a tie nickove narážky ja proste nemôžem :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama