B.O.D.Y.G.U.A.R.D. - 6. časť

20. března 2010 v 16:31 | Luc1nka |  B.O.D.Y.G.U.A.R.D
Nový Bodyguard!!:) AAAch MIKE!!!!!!!! Chcem len povedať, že Alex si s Mikeom nikdy nič nezačne....:D.....Príjemné čítanie a hádam necháte koment:D
Trošku dlhšie to je:)))

Na druhý deň sme mali klasickú odovzdávačku. Stáli sme už na chodbe a čakali kým príde auto. Bolo zvláštne vyhrať asi 8 cien v jeden deň. Alex mala na sebe úžastné šaty. Biele, stiahnuté cez pás. Ruku mala položenú na zbrani. Celý deň chodí a opakuje, že sa jej niečo nezdá. Stojím tu s Kevinom, Dan a Nickom. B-Rob je vonku a čaká na auto a Mike išiel prezrieť okolie. Ostala tu s nami len Alex. Stál som asi pol metra od Nicka a prikyvoval mu na všetko čo povedal, no v skutočnosti som ho vôbec nepočúval. Sledoval som Alex. Dan sedela aj s Kevinom na malej pohovke za nami. Zrazu Alex zastavila a pozrela k dverám. ,,Pssst" šepla a vytiahla zbraň. Bolo zvláštne ju sledovať so zbraňou v ruke. Pripadala mi taká krehká a teraz.... Nick prestal rozprávať a Dan zovrela Kevinovi ruku. Započul som kroky. Kto to je? Sem predsa nikto nemá prístup! Alex už odistila pištoľ. Niečo tu nebolo v poriadku. Kým som sa spamätal z rohu sa vyvalili 2 chlapíci s kuklami na ksichtoch a pištolami v ruke. Vystrelili. Nevedel som čo mám robiť. Stál som tam a pozeral sa ako debil. Nemohol som tomu uveriť! Alex začala strieľat po nich. Doslova prestrelka! Strhol som Nicka zo strely a skrčil sa k zemi. Dan zvreskla. To jediné okrem výkrikov a tlkotu svojhu srdca som počul. Jeden z nich padol na zem. Trochu mi odľahlo, ale potom sa stalo niečo, čo ma prinútilo uvažovať nad životom a nad smrťou. Nie, nič sa nestalo mne, ale Alex. Padla na zem. Ozval sa jeden jej výkrik. Srdce sa mi zastavilo. Rozbehol som sa k nej, ale zastavil ma Nick. ,,Blázniš?" ťukol si do čela a ukázal na toho druhého, čo si nabíjal pištoľ. Miestnosťou sa ozýval plač a moje hlboké nádychy. Cítil som, že môj život bez Alex už nemá cenu. NEviem prečo som to cítil, ale cítil som to. Pozrel som na Alex. Posadila sa a nabila si zbraň. Takže žila! To je dobre..... Niečo si sama pre seba mumlala. Zbraň cvakla a ona sa postavila. Vystrelila na toho chlapa, raz dvakrát.... Padol na zem. Spravila k nemu dva kroky a strelila ho ešte raz. Zavládlo ticho. Dan zhlboka dýchala a Nick očami sledoval to, čo ja. Alex im odkopla zbraň a do toho, čo ju postrelil s topánkou strčila. ,,Tie šaty som mala rada!" Otočila sa na nás. ,,Ste v pohode?" Postavil som sa a obzrel. Kevin objímal Dan a Nick šokovane pozeral po okolí. ,,My-myslím, že áno. Ale ty..krvácaš!" ukázal som na jej rameno. ,,To je len škrabnutie. Skôr škoda tých šiat!" Boli od krvi. Biele šaty od krvi..... Usmial som sa. Už je koniec. Už je po všetkom....pokoj!...Všetci sú v pohode.... Dobehol Rob a hneď kontroloval situáciu. Vyľakal sa, keď si všimol Alexine šaty. ,,Kde je Mike?" pýtala sa Alex a pozrela na východ. Rob mlčal. ,,Netuším...Bol tu s vami, nie?" povedal nakoniec. Alex zneistela. ,,Panebože! On..on....Panebože!" rozbehla sa preč. ,,Alex!" kričal na ňu Rob. ,,Idem za ňou!" povedal som mu a rozbehol sa za ňou. Bežala dlhou chodbou a nakoniec zastavila. Odbočila doprava. Utekal som za ňou najrýchlejšie ako som vedel. Vošiel som do miestnosti a na dlážke uvidel takého ako tí dvaja. Nehýbal sa. A potom...Mikea.Krvácal. Alex sa nad ním skláňala a pridŕžala mu ranu na bruchu.
,,Mike.." šepla a po tvári sa jej začali rynúť slzy. Plakala. Nevedel som, čo mám robiť. Stál som tam a prizeral sa. Nevedel som aké veľké bolo jeho zranenie a nevedel som ani či prežije. O dve minútky prišli zdravotníci a naložili ho na nosítka. Alex ho celý ten čas držala za ruku. Mike stiskol Alex ruku a chabo sa usmial. ,,Budem v pohode...." povedal potichu. Naložili ho do sanitky a odviezli. Alex stála pred vchodom a pozerala ako sanitka mizne. Dan museli pichnúť niečo na upokojenie. Polícia odviedla tých 3. Len dvaja z nich prežili. Ten, ktorý napadol Mikea nie. Vyzliekol som si sako a prehodil ho Alex cez plecia. Ďakovne sa na mňa usmiala, no oči mala plné sĺz. Bála sa oňho. Bála sa o Mikea.....
,,Všetko bude dobré" utešoval som ju v nemocnici. Nakoniec sme išli len my dvaja. Oprela sa mi o rameno a plakala. Potichu. ,,Bude v poriadku." objal som ju. Smrkla. ,,Máš pravdu...Nesmie zomrieť!" povedala rázne, no hlas sa jej chvel. ,,Nemusíš tu so mnou byť Joe! Choď domov a odpočiň si!" Zdvihla hlavu a pozrela na mňa. ,,Ja tu chcem byť! Nenechám ťa tu predsa samú...." Znovu sa mi oprela o rameno a v rukách žmolila moju košeľu. ,,Ďakujem.." šepla. ,,Robím to rád.." odpovedal som jej a chabo sa usmial. Ani nevie ako rád! Znovu zdvihla hlavu a tiež sa usmiala. Utrela si slzy a dala mi malú pusu na líce. Prečo nie viac?? ,,Mám ťa rada.." povedala mi. Silnejšie som ju objal a zhlboka sa nadýchol. ,,Tiež ťa mám rád..." Zachvela sa a oprela si o mňa hlavu. ,,Kto to bol tí traja?" Mykla plecami. ,,Neviem ale mali v úmysle vás zabiť!" ,,Ešteže si tam bola ty a zachránila nás.." usmial som sa. ,,Je to.." ,,Neskús povedať, že je to tvoja práca!" prerušil som ju. ,,Ok!" zdvihla ruky do vzduchu a usmiala sa. Po chvíli zaspala a ja tiež. Zobudil som sa asi okolo 5 ráno, nedovidel som na namocničné hodiny. Alex spokojne ležala opretá o moju hruď. zhlboka dýchala a prstami čím ďalej tým viac žmolila moju košeľu. Bolo to v celku príjemné. Bola ako taká porcelánová bábika. Konečne ukázala svoju tvár aj z iného uhľa. Zaklipkala očami a po chvíli ich otvorila. Rozhliadla sa okolo a keď si ma všimla tak sa usmiala. Sadla si na stoličku vedľa a pritiahla si moje sako. ,,Nikto tu nebol?" pozrela na mňa s nádejou v očiach. Pokrútil som hlavou. sklopila zrak a zhlaboka sa nadýchla. ,,Trvá to už vyše 6 hodín, čo ak..." ,,To je bežné! Nemusí to nič znamenať!" prerušil som ju. ,,Dáš si niečo?" Pokrútila hlavou a oprela sa o stenu za nami. ,,Ako ste sa s Mikeom spoznali v tej škole?" snažil som sa zmeniť tému. Usmiala sa. ,,Stretili sme sa na chodbe, vrazili sme do seba. Ani jeden z nás sa nechcel tomu druhému ospravedlniť a tak sme sa pobili" Jej úsmev sa rozšíril. ,,Odvtedy sme sa prakticky nenávideli. No raz mi zachránil život. Chalan, s ktorým som v tej dobe chodila mi chcel ublížiť. On mi pomohol. Zbil ho. Potom sme sa zarozprávali, boli sme spolu na jednej, či dvoch prednáškach a mali sme rovnakého trénera. Postupom času sa z nás stala nerozlučiteľná dvojka." pozrela na mňa a usmiala sa. Tiež som sa usmial. ,,Je tu nejaká rodina Michaela Davidsona?" Obaja sme sa otočili k tomu hlasu. bol to doktor. Na ústach mal rúšku a dával si dole rukavice. ,,Áno...som jeho sestra!" Alex sa postavila. Sestra? ,,Ako je na tom?" pýtala sa. ,,Zranenie je veľmi rozsiahle, nie je isté, či to prežije. Operácia bola úspešná, ale stále je v kritickom stave. Budeme robiť, čo je v našich silách, ale.....ale mali by ste sa pripraviť na to najhoršie..." V jeho tvári sa zračila ľútosť a úprimnosť. Alex si zložila hlavu do dlaní. ,,Slečna, je mi to ľúto....NAsledujúca noc všetko ukáže...." Alex prikývla a zadržiavala slzy. ,,Môžem ho vidieť?" ,,Samozrejme. Tadiaľto!" Otočila sa na mňa a ja som automaticky prikývol. O chvíľu zmizla s doktorom sa drevenými dverami.
Z pohľadu Alex:
,,Akú šancu mu dávate, pán doktor?" pozrela som do jeho tváre. Ruku som mala na kľučke dverí, za ktorými leží Mike. ,,Verím, že to dobre dopadne. Váš brat je veľmi silný človek..bude bojovať! Keď budete pri ňom bude to mať ľahšie." prikývla som. ,,Práve teraz je v narkóze.." pvedal mi ešte. ,,Ďakujem..Za všetko!" Usmial sa. Otvorila som dvere a vošla. Mike ležal na posteli a okolo neho bolo snáď tucet hadičiek, pípali tam rôzne prístroje a obrazovky ukazovali všelijaké prkotinky. Do očí sa mi nahnali slzy. Nechcela som ho takto vidieť. Bol bledý , akoby už bol.... ,,Mike" šepla som a chytila ho za ruku. slzy sa mi valili potokom. Nesmie zomrieť, nemôže..nie.... ,,Musíš bojovať!" precedila som pomedzi slzy. Hrudník sa mu pomaly dvíhal. ,,Počuješ ma? Bojuj!" Rozvzlykala som sa. Stále som mu držala tú ruku, silnejšie a silnejšie. Sedela som tam asi ešte 10 minút, keď som si uvedomila, že sa nič nezmenilo. Nič. Nepohol sa. Dala som mu pusu na čelo a pohladila ho po líci. ,,Vráť sa mi, dobre?" chabo som sa usmiala a pustila mu ruku. Vyšla som von a vrátila sa do vestibulu. Joe tam sedel a prezeral si rôzne letáčiky. Akonáhle si ma všimol saa postavil a prišiel ma objať. Teraz som už slzy neudržala, valili sa jedna za druhou a zmáčali Joeovi košeľu. Odtiahla som sa od neho. ,,Prepáč.." Mávol rukou. ,,To mi nevadí!" chabo sa usmial a ja tiež. ,,Poď! Ideme do hotela! Dáš si sprchu, pospíš si a bude ti lepšie. Doktor povedal, že keď sa niečo zmení zavolá" Prikývla som. Nemala som silu vzdorovať. Nasadli sme do auta a odviezli sa preč. ,,Vyplač sa!" povedal mi Joe. Potiahla som sopel. ,,Už som sa vyplakala.." Panovalo ticho. Joe očividne nevedel, čo má hovoriť a ja som mu bola vďačná, že mlčal. Bola som mu vďačná, že tam bol so mnou práve on.

KOMENTY, PLSEEEK!!!!!
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Anďa Anďa | Web | 20. března 2010 v 17:33 | Reagovat

hej bomba, moc pěkné a taka akce, snad to mike přežije

2 Ivušik Ivušik | 20. března 2010 v 20:43 | Reagovat

jaaa odpadneem od udivu......je to dokonalee....proste ty mas obrovsky talent a ja som ti strasne vdacna ze pises.....neexistuje aby som si nieco neprecitalaaa...si proste skvelaa

3 Luc1nka Luc1nka | Web | 21. března 2010 v 8:52 | Reagovat

[2]: A pre mna je to strasna pocta:D...Naozaj dakujem a som rada, ze to citas:D:D:D

4 termix termix | 21. března 2010 v 21:40 | Reagovat

úúúúúúžasné....nwm sa dočkať ďalšieho dielu...vieš prečo...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama